Vývinové poruchy učenia a iné znevýhodnenia

 

Dyslexia je špecifická porucha čítania, ktorá vzniká väčšinou na podklade poruchy percepcie. Porušené je zrakové vnímanie, zrakové rozlišovanie napr. zrkadlových tvarov, drobných detailov, rozlišovanie figúr a pozadia, vnímanie farieb, časté sú problémy v koncentrácii pozornosti. Býva prítomná porucha pravo – ľavej a priestorovej orientácie. Žiak nedokáže analyzovať ani syntetizovať slová pomocou zraku alebo sluchu. Dyslexia sa prejavuje problémami v čítaní (pomalé, namáhavé, neplynulé čítanie s menším počtom chýb – tzv. pravohemisférové, alebo naopak rýchle, prekotné s veľkým počtom chýb, tzv. ľavohemisférové. Žiak má problémy s intonáciou a melódiou, nesprávne narába s dychom, opakuje začiatky slov, neudrží pozornosť v jednom riadku, preskakuje riadky, zle sa orientuje v texte. Dôsledkom sú ťažkosti s reprodukciou a vlastným pochopením textu. Žiak si vôbec nepamätá čo čítal, pretože sa veľmi sústredil na výkon čítania, čiže rozpoznávania písmen. V lepšom prípade je schopný reprodukovať text s pomocnými otázkami. Špecifické chyby vyskytujúce sa pri čítaní:

• zámena písmen tvarovo a sluchovo podobných (statické inverzie: d-b-p, m-n, k-h)

• prehadzovanie slabík (kinetické inverzie)

• vynechávanie písmen, slabík, slov, viet

• pridávanie písmen, slabík, slov

• vynechávanie diakritických znamienok, alebo ich nesprávne používanie

• domýšľanie konca slov

• neschopnosť reprodukovať text

 

Všeobecne sa dyslexia prejavuje ako znížená schopnosť alebo neschopnosť učiť sa pomocou prečítania písaného textu a prelína sa do všetkých predmetov.

Je to neschopnosť naučiť sa čítať aj napriek tomu, že dieťa absolvuje bežnú výuku a má primeranú inteligenciu. Dyslexia je podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, objavuje sa väčšinou už od začiatku školskej dochádzky a vytvára veľký rozdiel medzi schopnosťou čítať a intelektovými schopnosťami.

Výsledky výskumov potvrdzujú, že dyslexia je veľmi často kombinovaná s vysokou inteligenciou a talentom, vysoko prekračujúcim bežný priemer (niekoľko veľkých géniou boli dyslektici). Aj to je jeden z dôvodov, prečo týmto žiakom treba venovať pozornosť ako ľuďom so špeciálnymi potrebami – aby mali príležitosť rozvinúť svoje danosti, inteligenciu a talent.Cieľom nápravy dyslexie je dosiahnutie sociálne únosnej úrovne čítania, aby žiak bol schopný sa samostatne vzdelávať a následne vyjadrovať svoje myšlienky.

Ako rozpoznať dyslexiu u dieťaťa?

 

Pokiaľ odpoviete kladne na tri alebo štyri z nasledujúcich otázok uvedených pre daný vek dieťaťa, je silná pravdepodobnosť, že Vaše dieťa je do určitej miery dyslektické.

Dieťa do ôsmich rokov:

• Naučilo sa neskoro hovoriť?

• Doposiaľ má problémy pri čítaní. Prekvapuje Vás to?

• Máte pocit, že Vaše dieťa je inak pohotové a bystré ?

• Zamieňa si poradie písmen a čísiel?

• Potrebuje si pri počítaní pomáhať prstami, značkami na papieri, dlhšie než jeho rovesníci ?

• Má veľké problémy zapamätať si násobilku?

• Je pre neho ťažké zapamätať si , ktorá je pravá a ktorá je ľavá ruka?

• Je mimoriadne nemotorné? (I keď nie všetky dyslektické deti sú nemotorné)

Dieťa od ôsmich do dvanástich rokov:

• Vynecháva niektoré písmená v slovách alebo ich uvádza v nesprávnom poradí?

• Robí pri čítaní jednoznačné chyby z nedbalosti?

• Má v škole problémy s opisovaním z tabule?

• Pri čítaní nahlas vynecháva slová i celé riadky, alebo číta celý riadok opakovane. Má odpor k čítaniu nahlas?

• Je pre neho ťažké zapamätať si násobilku?

• Má zlý zmysel pre smer a pletie si pravú a ľavú stranu?

• Má nedostatok sebadôvery a malú úctu k sebe samému?

Rady, ktoré môžu napomôcť pre prospievanie dyslektického dieťaťa:

Používanie prenosného písacieho stroja, či prenosného počítača , ktorý kontroluje text na pravopis. Rodičia snažte sa látku, ktorú dieťa v škole preberá, previesť mu do akustickej /sluchovej/ podoby. Mnohé povinné čítanie určené pre deti je nahraté na audio kazetách, ako súčasť ponuky knižníc.

 

Dysgrafia je poruchou písania, neschopnosť správne napodobniť tvary písmen, vynechávanie, resp. pridávanie ich častí či vynakladanie značného úsilia na písanie.“

Dysgrafické dieťa si často pri písaní zamieňa tvarovo podobné písmená (napr. o-a, b-l a pod.), zvukovo podobné písmená (t-v, g-k a pod.). Písmená alebo slabiky v slovách prehadzuje, pridáva alebo zabúda napísať, nedodržiava bodky, dĺžne, čiarky, prípadne ich umiestňuje na nesprávnom mieste, často nerozlišuje mäkké - tvrdé a krátke - dlhé slabiky.

Prejavuje sa už vstupom do školy, sťaženým osvojovaním si písmen, nečitateľnosťou písma u dieťaťa a pod. Náprava dysgrafie je veľmi problematická a dlhotrvajúca, no pri veľkom úsilí zo strany rodičov, dieťaťa a pedagógov prichádza často k až nečakanému zlepšeniu.

 

Čo robiť, keď má vaše dieťa dysgrafiu?

 

Ak má dieťa problémy s písaním, rodič by s ním mal navštíviť psychológa alebo špeciálneho pedagóga v pedagogicko - psychlogickej poradni.

Rodič by mal po psychologickom vyšetrení priniesť do poradne taktiež školské a cvičné zošity dieťaťa, žiacku knižku, diktátový zošit a staršie písomné práce dieťaťa.

Dieťa s dysgrafiou nesmie rodič preťažovať s písaním. Dieťa totiž píše pekne, len pokiaľ píše veľmi pomaly, to znamená, že musí vynaložiť priveľa úsilia a môže byť i z písania krátkej úlohy unavené. Cvičenia, ktoré má dieťaťa písať majú byť kratšie, ale zato pravidelné.

Pri nácviku písania sú veľmi dôležité uvoľňovacie cviky, ktoré napomáhajú plynulému písaniu. Dôležité je naučiť správne držať pero alebo ceruzku a správne sedieť pri písaní. Rodič by mal myslieť taktiež na to, aby malo dieťa pri písaní správne nastavenú výšku stola a stoličky.

 

Dysortografia je porucha pravopisu, prejavujúca sa neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené gramatické pravidlá.

Dieťa trpiace dysortografiou je typické tým, že často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), no pri písaní diktátov či iných textov ich nedokáže okamžite uplatniť. Diktát takéhoto dieťaťa je typický mnohými chybami typu nesprávne určené y-i, ý-í.

Náprava je podobne ako u dysgrafie postupná a dlhotrvajúca pod vedením skúseného odborníka. Nadmerné písanie diktátov či rôznych gramatických cvičení má len slabý efekt.

 

Čo robiť, keď má vaše dieťa dysortografiu ?

 

Pracovné tempo týchto detí je veľmi pomalé, takže často ani nestíhajú diktované vety písať. Klasická forma diktovania textu je pre nich nevhodná. Vhodnejšia forma pre zisťovanie vedomostí je ústna, pričom sa volí téma, ktorá je dieťaťu blízka. Ďalej to môžu byť rôzne doplňovačky, testy, pracovné listy s fóliami alebo špeciálne počítačové programy.

Rodič s dieťaťom môže písať diktát klasickou formou, malo by sa však v ňom vyskytovať len to, čo už má dieťa predtým upevnené precvičovaním. To znamená, že text už písalo a pozná ho, alebo v ňom bude len doplňovať slová.

Rodič by mal dieťa po skončení úlohy hodnotiť čo najviac pozitívne, mal by spolu s dieťaťom zhodnotiť, čo už dokázalo zvládnuť, čo ešte nie a čo si treba na budúce precvičiť.

Je dôležité usilovať sa o to, aby dieťa napriek poruche získalo kladný postoj k učeniu.

 

Dyskalkúlia je porucha učenia, pri ktorej má dieťa problém s chápaním základných matematických pojmov. Podozrenie na dyskalkúliu môže nastať pokiaľ dieťa i postupom do vyšieho ročníka učivo nezvláda a zaostáva za svojimi spolužiakmi.

Dyskalkúlia je porucha, ktorá sa odstraňuje veľmi ťažko. Pri vzdelávaní dieťaťa s touto poruchou by bolo vhodné používať špeciálne metódy, napríklad predtlačenú číselnú os, kalkulačku, a pod. Nesmierne je dôležitý citlivý a trpezlivý prístup rodičov a učiteľa. Každé dieťa sa môže naučiť matematiku, len treba nájsť vhodný spôsob.

 

Typy dyskalkúlie:

 

• praktografická (porucha matematickej manipulácie s konkrétnymi predmetmi, nakreslenými bodmi, symbolmi)

• verbálna (problémy pri označovaní počtu, operačných znakov a matematických úkonov)

• lexická (neschopnosť čítať matematické symboly)

• grafická (neschopnosť písať matematické znaky, žiak píše čísla v opačnom poradí, nepíše nuly a pod.)

• operačná (zamieňanie si matematických operácií, patria sem symptómy, ktoré súvisia s nedostatočným osvojením si násobilky, pomáhanie si sčítavaním na prstoch)

• ideognostická (týka sa neschopnosti chápať matematické vzťahy, postihnutý jedinec nedokáže napr. rozložiť číslo, nedokáže riešiť slovné úlohy).

 

Ťažkosti, ktoré musí dyskalkulické dieťa prekonávať:

 

• nepochopenie pojmu číslo,

• neschopnosť pamätať si, čítať a písať čísla,

• nedostatočná predstavivosť číselného radu, neschopnosť v ňom pokračovať,

• neschopnosť pamätať si vzorce , pravidlá a uplatňovať ich pri riešení úloh,

• problém s prechodom cez desiatku,

• zamieňanie poradia čísel,

• problém s čítaním čísla, pokiaľ sa v strede nachádza nula,

• zamieňanie matematických operácií a pojmov (väčší-menší, viac-menej a pod.)

• počítanie čísel po jednom,

• problém s triedením prvkov podľa tvaru, veľkosti a pod.,

• problém s rozlišovaním geometrických tvarov, problémy s rysovaním.

 

Ako pomôcť dyskalkulickým deťom v škole ?

 

• pri práci s dyskalkulickými deťmi je dôležitý individuálny prístup,

• učiteľ by sa mal usilovať žiaka s poruchou akceptovať, mal by mu dôkladne vysvetliť podstatu učiva, prípadne vypracovať určitý systém precvičovania a opakovania učiva,

• dieťa si najlepšie zapamätá učivo, pokiaľ sa k podstate problému dopracuje samo,

• učiteľ by mal zistiť, v čom má žiak nedostatky a ktoré chyby najčastejšie robí, vypracovať určitý plán, podľa ktorého by chcel postupovať a poradiť sa s rodičmi,

• vysvetliť dieťaťu v čom sú jeho problémy a nedostatky,

• dopriať žiakovi dostatok času na splnenie úloh, pod časovým tlakom je v napätí a v strese,

• byť trpezlivým a chápavým učiteľom,

• zadanie príkladu by malo byť širšie, rozpísanejšie a malo by v ňom byť presne vysvetlené, čo sa od žiaka očakáva,

• pokiaľ sa dá, mal by byť učiteľ pri písomkách v blízkosti žiaka, zmierni tým pocit osamotenia, neistoty a zmätku u dieťaťa,

• hodnotiť žiaka čo možno najpozitívnejšie, oceniť každú snahu, nezaťažovať ho nečakanými úlohami, pričom sa mu môže učenie znechutiť a získa voči nemu odpor,

• hodnotenie známkou je v prípade dyskalkúlie neprimerané, vhodnejšie je hodnotenie ústne alebo písomné, podporovať jeho sebadôveru.

 

Dyspraxia (porucha plánovania pohybov), motorická neobratnosť je hlbším podkladom niektorých špecifických porúch učenia. Dieťa nie je schopné nachádzať a koordinovať svoje končatiny rýchle a presne, nie je schopné ovládať, pamätať si a reprodukovať pohyby. Toto plánované motorické správanie sa netýka iba hrubej motoriky, ale zahŕňa zvlášť jemné motorické pohyby. Ako celková charakteristika spoluvytvárajúca pohybové charakteristiky správania je súčasťou syndrómu špecifických porúch správania. Dyspraxia je jav považovaný za spojenie oboch typov špecifických vývinových porúch. Príčinou dyspraxie môžu byť deficity v motorickej oblasti a častokrát vo vzájomnej kombinácii poruchy v oblasti percepcie, čiže poznávacích procesov (dysgnózia).

 

Autizmus je špecifická duševná porucha, vyskytujúca sa už v ranom veku charakterizovaná: poruchou komunikácie, poruchou spoločenskej interakcie a stereotypným, opakujúcim sa repertoárom záujmov a aktivít, znemožňuje komunikáciu medzi postihnutým a okolitým prostredím. Podľa aktuálnej 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb z roku 1993 je detský autizmus zaradený do skupiny pervazívnych vývinových porúch. Do skupiny pervazívnych vývinových porúch sú okrem detského autizmu zahrnuté: atypický autizmus, Rettov syndróm, iná dezintegratívna porucha v detstve, hyperaktívna porucha spojená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi, Aspergerov syndróm, iné pervazívne vývinové poruchy, nešpecifikovaná pervazívna vývinová porucha. Hlavnými príznakmi diagnózy detského autizmu je porucha psychického vývinu, charakterizovaná najmä tzv. triádou postihnutia:

 

• kvalitatívnym narušením sociálnych interakcií

• kvalitatívnym narušením komunikácie

• veľmi obmedzeným rozsahom záujmov a aktivít

 

Charakteristické je, že uvedené príznaky autizmu sa u dieťaťa prejavia zvyčajne do troch rokov jeho fyzického veku. Dieťa s autizmom môže, ale nemusí mať zníženú úroveň intelektu. Príznaky podľa triády postihnutia v súvislosti s ich kvalitatívnou a kvantitatívnou úrovňou nemusia závisieť od úrovne jeho intelektu.

 

Iné - Narastá počet chorých a zdravotne oslabených detí. Kategória chorých sa vnútorne diferencuje na viaceré skupiny, ktoré potom predstavujú špecifickú pedagogickú problematiku. V takomto ponímaní existuje rozsiahly počet chorôb dýchacieho, pohybového, nervového, srdcovocievneho, tráviaceho, vylučovacieho a pohlavného ústrojenstva, chorôb kožných, krvných, žliaz s vnútornou sekréciou a pod. Najčastejšie sú to cukrovka, astma, epilepsia. Diagnostiku zabezpečuje lekár. Mnohé choroby sa končia uzdravením, niektoré však môžu zanechať následky v telesnej deformite, iné trvalo obmedzujú jednotlivca v istých oblastiach jeho života alebo ohrozujú jeho život. Táto skutočnosť sa musí odrážať aj v špecifickosti výchovy a vzdelávania. Zdravotne oslabený je jednotlivec v stave rekonvalescencie alebo so zníženou odolnosťou voči chorobám, s tendenciou k recidivite choroby, s ohrozením zdravia v dôsledku vplyvu nevhodného prostredia, životného režimu, nesprávnej výživy. Medzi zdravotne oslabenými tvoria zvláštne skupiny astenickí a obézni jednotlivci. Vzdelávanie chorých detí sa rieši podľa aktuálneho stavu. Vo výkonoch chorých detí býva častá zvýšená unaviteľnosť až spavosť a poruchy koncentrácie pozornosti.

Telesne postihnuté deti sa často už na prvý pohľad líšia od svojich spolužiakov vzhľadom a /alebo/ obmedzením hybnosti. Telesné postihnutie diagnostikuje lekár /ortopéd, neurológ/, ktorý sa vyjadruje i k stupňu poruchy funkcie. Integrácia telesne postihnutých detí zvyčajne vyžaduje využívanie rôznych ortopedických pomôcok a deti bývajú zaradené do liečebnej telesnej výchovy. Ich vzdelávanie býva často prerušované dlhodobými liečeniami s cieľom korekcie defektu alebo jeho rehabilitácie.

Medzi zrakovo postihnuté deti sú zaraďované deti nevidiace, so zvyškami zraku a slabozraké /ich vízus je 5/50 – 1/50, 5/50 – 5/25 a deti binokulárne chybné. Zrak slabozrakých detí sa koriguje okuliarmi, u ťažko slabozrakých v rozsahu 8 a viac D, u stredne a ľahko slabozrakých v rozsahu 5 až 8 D, pásmo šetrenia zraku sa pohybuje od 3 do 5D. Ďalším vážnym druhom poškodenia zraku je zúžené zorné pole, ktoré v najťažších prípadoch môže dosahovať až hodnoty 5 – 10 stupňov. Poruchu zraku diagnostikuje očný lekár, ktorý má dieťa aj v dispenzárnej starostlivosti. Nevidiace deti sa vzdelávajú braillovým písmom, deti slabozraké pracujú pomocou lúp /televízna lupa, prenosné lupy/ a zväčšených textov. Vo výchovno-vzdelávacom procese i pri bežných činnostiach je potrebné tieto deti chrániť pred nadmerným hlukom, vytvárať stabilné prostredie bez náhlych bariér a zmien, ktoré prispieva k bezpečnosti práce.

Sluchovo postihnuté deti tvoria deti nepočujúce, deti so zvyškami sluchu a deti nedoslýchavé /strata sluchu 60 – 90 dB je ťažká nedoslýchavosť, 45 – 60 dB stredná, 30 – 45 dB ľahká nedoslýchavosť. Deti nepočujúce a so zvyškami sluchu sa vzdelávajú orálnou i posunkovou rečou, deti nedoslýchavé pracujú s načúvacím aparátom. V podmienkach školy je potrebné usádzať ich do prvých lavíc pri okne, aby mal učiteľ osvetlené ústa a žiak mohol odzerať z pohybu jeho pier. Poruchu sluchu diagnostikuje foniater a ORL lekár. Sluchovo postihnuté dieťa musí byť aj v starostlivosti klinického logopéda, pretože porucha sa prejavuje aj v rečovom prejave narušenou, resp. nevytvorenou artikuláciou hlások a dysgramatizmom.

Deti s poruchami komunikačných zručností sú tvorené deťmi s poruchami vývinu reči, dysláliou stredného a ťažkého stupňa, ktorá postihuje nielen artikuláciu hlások, ale aj slov a viet, v najťažších stupňoch až do nezrozumiteľnosti pre bežného poslucháča, ale aj organicky podmienený poruchami reči pri rázštepoch, najmä tvrdého a mäkkého podnebia, pri DMO. Zaraďujeme sem ale aj deti s mutizmom, autizmom, zajakavosťou, brblavosťou atď. Poruchy komunikačných zručností podľa prejavov a dôsledkov diagnostikujú a liečebnú starostlivosť zabezpečujú lekári, psychológovia a špeciálni pedagógovia.

Poruchy správania sa prejavujú v psychosociálnej rovine ako sociopatie /komplexom abnormálnych postojov voči sociálnemu prostrediu, t.j. antisociálne a dissociálne správanie/, alebo psychopatickými rysmi /asociálnej jednanie pri aberáciách sexuálnych a narkomániách/ a emočným narušením. Deti s poruchami správania bývajú diagnostikované a vedené psychiatrami, psychológmi, psychoterapeutmi, liečebnými a špeciálnymi pedagógmi. V podmienkach školy je pre ne typické, že nie sú zvládnuteľné bežnými pedagogickými metódami, často bývajú medikamentózne vedené v najťažších prípadoch umiestňované do ústavnej starostlivosti.

ADHD je definovateľné súborom príznakov:

 

• porucha pozornosti(nesústredenosť, slabá výdrž, nedbalosť, zábudlivosť)

• poruchy správania (impulzivita, netrpezlivosť)

• hyperaaktivita (neposednosť, hlučné správanie, nadmerná výrečnosť)

• poruchy učenia (dysgrafia - porucha grafického prejavu, najmä písania, dyslexia - porucha čítania, dysortografia - porucha pravopisu, dyskalkúlia - porucha matematických schopností)

• poruchy motoriky

• vývinové chyby reči.

 

Treba si uvedomiť, že porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu. Mozog je z rôznych príčin nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú alebo sú oslabené tlmivé procesy mozgu, ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť. Pri poruchách pozornosti sa predpokladá, že systémy mozgu, ktoré sú zapojené do komplexu funkcií súvisiacich pozornosťou, sú oslabené, alebo ešte nezrelé.

 

Aké sú jej typické prejavy v správaní dieťaťa?

 

• Ľahká rozptýliteľnosť vonkajšími podnetmi.

• Problémy s počúvaním a plnením príkazov.

• Problémy so zameraním a udržaním pozornosti.

• Problémy so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie.

• Nevyrovnaný pracovný výkon v škole (raz úlohu splní, druhýkrát nie, výkon žiaka sa neustále mení).

• “Vypínanie” pozornosti, čo môže vyzerať ako “zasnenosť”.

• Neporiadnosť (žiak stráca alebo nemôže nájsť svoje veci – zošity, ceruzky, knihy), na pracovnom stole a vo svojej izbe má dokonalú spúšť.

• Nedostatočné študijné zručnosti.

• Ťažkosti so samostatnou prácou.

• Vysoká miera aktivity:(pôsobí dojmom, akoby bolo v neustálom pohybe, nenechá v pokoji ruky ani nohy, vrtí sa, padá zo stoličky, vyhľadáva blízke predmety, s ktorými sa hrá alebo ich dáva do úst, prechádza sa po triede (nedokáže zotrvať na jednom mieste), nemôže sa dočkať, kým príde na rad, často skáče do reči ostatným alebo ich vyrušuje, často nadmerne hovorí, dostáva sa do ťažkostí tým, že si veci nedokáže vopred premyslieť (najskôr reaguje a až potom premýšľa), nezriedka sa zapája do fyzicky nebezpečných činností bez toho, aby vopred zvážilo možné následky, a preto sa často zraní (napr. skáče z veľkej výšky, vojde na bicykli na cestu bez rozhliadnutia)

• Agresívne správanie, neprimerane prudká reakcia aj na drobné podnety.

• Malá sebaúcta a značná frustrovanosť.

 

Nie všetky príznaky platia pre každé dieťa a ich stupeň sa bude v jednotlivých prípadoch líšiť. Každé dieťa je totiž jedinečná bytosť s inou kombináciou prejavov správania, silných a slabých stránok, záujmov a zručností. Treba si uvedomiť, že v detstve je ktorýkoľvek z uvedených prejavov správania v určitej vývojovej fáze do určitej miery normálny. Napríklad u malého dieťaťa je normálne, že sa nemôže dočkať, kým naň príde rad, že pozornosť udrží len krátko a nevydrží dlho sedieť, preto je to potrebné porovnávať so správaním jeho rovesníkov.

 

Ako ADHD ovplyvňuje spoločenský život?

 

V sociálnej sfére majú deti trpiace ADHD často problémy vytvoriť si adekvátne vzťahy k autoritám rovnako ako s rovesníkmi. Porucha nemá vplyv iba na diagnostikované dieťa, ale aj na celú rodinu dieťaťa.

 

Vzťahy medzi dieťaťom trpiacim ADHD a autoritami a rovesníkmi

 

Dieťa s ADHD môže byť často označené za neposlušné alebo “tvrdohlavé“. Je to spôsobené tým, že dieťa má problémy s udržiavaním pozornosti a často mu uniknú dôležité časti konverzácie alebo pokynov. Dieťa trpiace symptómami ochorenia ADHD má často pocit, že sa s ním zaobchádza nespravodlivo. V niektorých situáciách to býva pravda. Napríklad v situácii, keď všetky deti v neprítomnosti učiteľa v triede šantia. Zrazu sa vráti učiteľ a okrem dieťaťa s ADHD všetky deti okamžite prestanú robiť to, čo robia. Dieťa s ADHD možno nezbadá, že učiteľ sa vrátil alebo keď zbadá, nie je schopné okamžite prestať nevhodne sa správať. Výsledkom toho je, že učiteľ si vyberie iba dieťa s ADHD a na neho sa znesie všetka vina. ADHD môže mať veľmi neblahý vplyv na priateľstvá alebo vzťahy medzi deťmi. Mnohé deti trpiace poruchou ADHD sa cítia osamotené alebo nepochopené, pretože sú často odstrkované svojimi rovesníkmi a nemajú blízke priateľstvá. V niektorých prípadoch tieto deti prepadávajú pocitom úzkosti a prudkým zmenám nálad. Ako ADHD prispieva k problémom detí so zaradením sa do spoločnosti, nie je úplne zrejmé. Niekoľko štúdií dokazuje, že deti s ADHD s prevládajúcimi symptómami nesústredenosti, sa môžu svojim rovesníkom javiť ako nesmelé alebo utiahnuté. Výskum naznačuje, že agresívne správanie u detí so symptómami impulzívnosti/hyperaktivity/ môže byť dôležitým faktorom, prečo ich rovesníci odmietajú. Iné faktory, ktoré môžu prispievať k odmietaniu rovesníkmi, sú nedostatočné sebaovládanie, neschopnosť čakať, kým na nich príde rad a postupovať podľa zadania, rovnako ako nadmerné rozprávanie.

 

Vplyv ADHD na rodinu dieťaťa

 

Keď je dieťa diagnostikované s ADHD, mnohí rodičia sú rozrušení a zmätení, iní pocítia úľavu, že sa konečne prišlo na príčinu problémov ich dieťaťa. Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že ADHD nie je výsledkom zlej výchovy a že existuje mnoho liečebných postupov, ktoré pomôžu obmedziť symptómy tejto choroby. Byť rodičom dieťaťa s ADHD nie je jednoduchá úloha, naopak, je to veľmi ťažká a stresujúca situácia. Starostlivosť o dieťa s ADHD si od rodiča vyžaduje veľa energie a rodičovských zručností, čo môže vytvárať na rodinný život enormný tlak. Je všeobecne známe, že rodiny s dieťaťom s ADHD čelia zvýšenej hladine rodičovskej frustrácie, častejším manželským konfliktom alebo končia rozvodom rodičov. ADHD môže mať neblahý vplyv aj na súrodencov chorého dieťaťa. Niektoré z týchto detí môžu byť tvrdohlavé a odmietajú poslušnosť, pretože revoltujú voči situácii v rodine. Ľudia s ADHD potrebujú v živote štruktúru a rutinu. Dovolenky, prázdniny a iné spoločenské udalosti môžu narušiť ich rutinu a viesť k stresujúcim situáciám. Rodičia môžu najlepšie predchádzať takýmto situáciám tým, že svojmu dieťaťu alebo adolescentovi vopred povedia o tom, čo sa bude diať. Keď sa dieťa príliš rozruší, rodičia by mali odviesť jeho pozornosť na iné veci, prerušiť na chvíľu aktivitu, aby sa uvoľnila jeho nadbytočná energia.

 

Aký vplyv má ADHD na školské výsledky dieťaťa?

 

Problémy so správaním, nedostatočné organizačné schopnosti, poruchy učenia

 

Symptómy ADHD – neschopnosť pokojne sedieť, dávať pozor a počúvať – môžu spôsobiť dieťaťu problémy v škole. Aj keď väčšina detí a adolescentov s ADHD má bežnú alebo nadpriemernú inteligenciu, 40 až 60 percent má vážne problémy s učením. V škole majú problémy kvôli symptómom ADHD, ako je zlá organizácia, impulzívnosť / hyperaktivita a nesústredenosť/. Dôsledkom toho deti a adolescenti s ADHD častejšie prepadávajú, vypadávajú predčasne zo školského procesu a celkovo dosahujú nižšie akademické výsledky. Našťastie pri kombinácii správnych vzdelávacích postupov a liečby, ktorá sa skladá z liekov a terapie, je možné týmto následkom ADHD predísť.

Pravidelnosť a organizácia môže dieťaťu s ADHD pomôcť zvládnuť školu

 

Organizácia, štruktúra a rutina sú kľúčovými elementmi v životoch jedincov s ADHD. Rodičia môžu pomôcť svojim deťom s ADHD v zorganizovaní každodenných povinností doma a tým, že ich obklopia usporiadaným, organizovaným prostredím. Môžu svoje dieťa naučiť, ako si zorganizovať školskú prácu a ako prekonať svoju vnútornú neorganizovanosť. Napríklad, používanie vizuálnych pomôcok a pripomienok, ako sú denné zoznamy a lepiace papieriky, môže pomôcť adolescentom s organizovaním školských povinností. Účasť na mimoškolských aktivitách môže zlepšiť sociálne zručnosti dieťaťa, ako aj jeho sebavedomie a pomôcť uvoľniť prebytočnú energiu.

 

Úloha učiteľa

 

Niektoré deti a adolescenti s ADHD môžu byť umiestnené do triedy pre žiakov so špeciálnymi potrebami na celý deň alebo na určitú časť dňa. Avšak väčšina z nich dokáže pracovať v bežných triedach za predpokladu, že je medzi školou a rodičmi dobrá spolupráca. V hodnotení správania a pokrokov liečby dieťaťa s ADHD je úloha učiteľa nezastupiteľná. Pravidelné stretnutia s učiteľom (učiteľmi) sú dôležité pri posudzovaní zmien v správaní dieťaťa. Na to, aby dieťa s ADHD dokázalo pracovať a fungovať s triedou, potrebuje zvládnuť techniky, ako kontrolovať svoju pozornosť a správanie. Učiteľ by mal vedieť, ako pomáhať a ovplyvňovať správanie dieťaťa alebo adolescenta pomocou napríklad, pozitívnej podpory. Učiteľ môže pomôcť dieťaťu s ADHD aj tým, že bude využívať dobré vyučovacie metódy, ktoré zdôrazňujú pravidlá, organizovanosť a pravidelnosť. Učiteľ by mal žiakom dopredu oznámiť, čo sa budú učiť, zadávať úlohy ústne rovnako ako aj písomne, opakovať zadania, vymenovať knihy a materiály, ktoré budú na splnenie úlohy potrebné, používať vizuálne pomôcky atď. Všetky tieto metódy pomáhajú organizačne neporiadnym a nesústredeným študentom úspešne zvládať školské povinnosti.

 

Aké sú symptómy ADHD?

 

Jedinci s poruchou ADHD majú problémy so sústredením, s tým, ako ostať pokojní a ako kontrolovať svoje nálady. Veľmi rýchlo sa začnú nudiť pričom sú nepokojní a roztržití. Kvôli svojmu často rušivému správaniu v škole, doma alebo medzi priateľmi je pre ľudí postihnutých touto poruchou ťažké zapájať sa do rôznych aktivít. Dôsledkom týchto symptómov sa deťom a adolescentom v škole nedarí alebo dokonca neprospievajú, a to aj napriek priemernej alebo nadpriemernej inteligencii. Navyše, väčšina jedincov s poruchou ADHD nie je schopná spriateliť sa alebo si udržať priateľov a cítia sa osamelo a nepochopení. Za predpokladu, že bola určená správna diagnóza symptómy ADHD je možné liečiť a zvládať. Porozumenie symptómom ADHD pomôže lekárom pri správnej diagnostike.

 

Symptómy ADHD môžeme rozdeliť na dve skupiny

 

Symptómy nesústredenosti :

 

1. Pacient nie je schopný sústrediť sa na detaily, robí chyby z nepozornosti v škole, práci alebo pri iných aktivitách.

2. Pacient má často problémy udržať pozornosť pri pracovných povinnostiach alebo zábave.

3. Často sa zdá ako by nepočúval keď sa na neho hovorí priamo.

4. Často nerešpektuje pokyny a nie je schopný dokončiť školské úlohy, domáce povinnosti alebo povinnosti na pracovisku (nie je to dôsledok revoltujúceho správania alebo neschopnosti porozumieť pokynom)

5. Pacient má problémy s organizovaním povinností a iných aktivít.

6. Často sa vyhýba, nemá rád alebo sa zdráha zapájať do aktivít, ktoré si vyžadujú sústredené mentálne úsilie (ako je práca v škole alebo domáce úlohy).

7. Často stráca veci, ktoré sú potrebné na vykonanie povinnosti alebo na zapojenie sa do aktivít (napr.: hračky, školské zadania, ceruzky, knihy alebo nástroje).

8. Pacient je ľahko vyrušený vonkajšími stimulmi.

 

Symptómy hyperaktivity/impulzívnosti/ :

 

1. Často sa správa nepokojne, nekontrolovateľne pohybuje rukami a nohami, je neposedný.

2. Dieťa, pacient, často opúšťa svoje miesto v triede alebo v iných situáciách, kde sa od neho očakáva, aby zostalo na mieste.

3. Často behá alebo lezie v situácii, keď je to nevhodne (u adolescentov alebo dospelých sa tento symptóm môže prejavovať subjektívnym pocitom nepokoja).

4. Často má problémy zapojiť sa do hier alebo do iných voľno-časových aktivít, pri ktorých sa nerozpráva.

5. Pacient budí dojem, že sa stále niekam ponáhľa alebo koná ako by ho poháňala nevyčerpateľná energia.

6. Často a veľa rozpráva.

7. Pacient má často problém počkať kým na neho dôjde rad.

8. Často prerušuje alebo skáče do reči iným.

 

Cieľom každého liečebného postupu v prípade ochorenia ADHD je zmeniť nežiaduce správanie, ktoré nepriaznivo zasahuje do každodenných aktivít dieťaťa a jeho školských povinností.

 

Aké sú možné postupy liečenia ADHD?

 

Existujú dva hlavné prístupy k liečbe a k zvládaniu príznakov ADHD:

 

1. Korekcia správania (vrátane terapie a poradenstva)

2. Lieky

 

V rozsiahlej klinickej štúdii bol na základe účinnosti a spokojnosti rodičov najlepšie hodnotený kombinovaný prístup, ktorý využíva rovnako lieky ako aj korekciu správania. Keď sa pacientom dostane iba jeden z uvedených typov liečby, lepšie výsledky sú zaznamenané v prípade liečby liekmi. Existuje široká škála liekov, ktoré zmierňujú príznaky ADHD a viditeľne zlepšujú kvalitu pacientovho života. Pri výbere jedného z postupov liečby je potrebné poradiť sa s lekárom.

 

 

 

Interný metodický materiál