Ampére Andre Marie (1775-1836)

Mal mimoriadne matematické i jazykové nadanie a vynikal aj vo filozofii. V mladosti sa vzdelával doma a už ako 14 ročný mal prečítanú francúzsku encyklopédiu. Aby mohol čítať Eulerove matematické diela v origináli, naučil sa počas niekoľkých týždňov latinsky. Už 18 ročný ovládal celý rad cudzích jazykov. V živote nebol šťastný. V rok 1793 prežil hlboký otras, keď bol jeho otec popravený v Lyone. Po celý rok potom sedával bez pohnutia, alebo mechanicky rozdeľoval hromádku piesku postupne na dve menšie, čo sa neskôr podivuhodne premietlo do jeho triedenia vied. Z letargie sa spamätal až čítaním Rousseauových spisov, nakoniec sa pustil do štúdia matematiky, fyziky, chémie a botaniky. Do roku 1801 bol súkromným učiteľom, potom sa stal profesorom matematiky a fyziky v Bourgu pri Lyone. Ako 24 ročný stretol pri botanizovaní dve dievčatá. Jedna z nich sa mu natoľko zapáčila, že si ju chcel vziať za ženu, hoci nikdy predtým na manželstvo nepomýšľal. Pretože bol veľmi chudobný, bol ochotný stať sa obchodným pomocníkom, aby sa mohol oženiť. Rodičia jeho budúcej manželky si však priali, aby zostal na vedeckej dráhe, a tak roku 1799 sa oženil a o rok sa im narodil syn, ktorý sa stal neskoršie popredným francúzskym lingvistom, literárnym historikom a archeológom. Skoro ovdovel a znovu upadol do hlbokej depresie. Bol veľmi krátkozraký a legendárne roztržitý. Často sa stávalo, že si pri tabuli počas prednášky zamieňal špinavú špongiu s vreckovkou. Útechu hľadal vo fyzikálnych prácach, najmä od roku 1805, kedy nadviazal styky s parížskou Polytechnikou. Tam robil svoje pokusy a výskumy počas 20 rokov. Od roku 1809 viedol matematický ústav tejto školy a od roku 1824 do konca života pôsobil ako profesor na Collége de France. Členom parížskej Akadémie sa stal roku 1814 za práce v teórii diferenciálnych rovníc a v teórii pravdepodobnosti. Vo filozofii sa preslávil svojím dichotomickým triedením vied, pripomínajúcim umelý systém Linnéov v botanike. Smelo tvoril názvy pre vedy, ktoré dovtedy neexistovali, napríklad kybernetika.
Pre fyziku majú základný význam jeho práce od roku 1820, kedy boli v Akadémii ohlásené Oerstedove pokusy o magnetických účinkoch elektrického prúdu. Ampér ihneď pochopil ich fundamentálny význam, zopakoval ich a po niekoľkých dňoch ohlásil nové výsledky. Preskúmal a matematicky popísal interakciu medzi dvoma vodičmi, ktorými preteká prúd. Túto interakciu považoval za základnú ( a nie interakciu magnetu a prúdu). Jej rozdielne vysvetľovanie zapríčinilo polemiky, napr. s Aragom. Matematickou erudíciou a dokonalou formou svojej teórie však Ampér prevyšoval svojich odporcov a stal sa zakladateľom teórie elektriny a magnetizmu v období medzi Coulombom a Maxwellom. Formuloval pojem elektrického prúdu, ktorého jednotka dnes nesie jeho meno. Kvantitatívne a kvalitatívne popísal interakciu magnetu a prúdu ( Ampérovo pravidlo ). Od Ampéra pochádza tiež základná idea o ekvivalencii magnetu a prúdovej slučky. V roku 1822 zostrojil solenoid, vyslovil hypotézu o existencii molekulárnych magnetov a o príčine zemského magnetizmu.
Veľkú časť svojho života strávil cestovaním z mesta do mesta. Napokon aj zomrel na jednej ceste do Marseille 10. júla 1836. Podľa vlastného želania mu dali na hrob nápis: Tandem felix - konečne šťastný.

Archimédes (287-212 pr.n.l.)

Bol grécky matematik, fyzik (mechanik, vynálezca) astronóm a filozof. Patril k najvýznamnejším matematikom stredoveku. Pochádzal zo vzdelanej šľachtickej rodiny, no neveľmi bohatej. Bol synom astronóma Feidia a u otca získal tiež základy vzdelania. Potom na čas odišiel do egyptskej Alexandrie, ktorá bola v tej dobe symbolom vzdelanosti. Venoval sa predovšetkým štúdiu matematiky, prevažne geometrii u nasledovníkov slávneho geometra Euklida a zoznámil sa s mnohými matematikmi. Potom sa vrátil späť do rodného mesta kde sa oddal výlučne bádaniu v matematike, mechanike a ich využitiu v praxi. Podľa gréckeho filozofa, spisovateľa Plutarcha bola geometria pre Archimedesa skutočnou celoživotnou vášňou. Bol ňou natoľko očarovaný a priťahovaný, že zabudol na jedlo, na pitie aj na osobnú hygienu. Na svoje znalosti geometrie bol hrdý.

V matematike dokázal, že pomer obvodu kruhu a jeho priemeru je taký istý ako pomer obsahu kruhu a polomeru na druhú. Nenazýval síce tento pomer pí. Dokázal tiež, že pomer povrchu a objemu gule je taký istý ako pomer povrchu a objemu valca opísaného tejto guli. Dokázal odhadnúť druhé odmocniny rôznych čísel ak išlo o iracionálne čísla. Ako prvý spojil matematiku s fyzikou a teóriu s experimentom. Najviac popularity si získali niektoré jeho objavy, ako napríklad postup dvíhania ťažkých predmetov pomocou páky a kladkostroja. Archimedes zaviedol pojmy ako ťažisko, tiažová sila a staticky moment a hľadal metódy pre určenie ťažiska najrôznejších telies. Počas svojho života napísal množstvo kníh, ktoré patria k pokladom antickej vedy. Väčšina sa bohužiaľ nezachovala.

Roku 212 pr. n. l. vo veku 75 rokov Archimedes zahynul mečom jedného z vojakov. Zastihol ho, keď si kreslil do piesku nejaké obrazce. Archimedes sa nepozrel ani hore a povedal - Nedotýkajte sa mojich kruhov. Snažil sa totiž vypočítať plochu kruhového výseku. Archimedes bol pochovaný s veľkou úctou. Na Archimedesov hrob bola položená doska s rytinou predstavujúcou guľou vo valci, čo bol objav ktorý si najviac cenil.

Bell Alexander Graham (1847-1922)

Americký vedec škótskeho pôvodu, vynálezca telefónu. Po štúdiách na Kráľovskej vysokej škole v Edinburghu a na University College v Londýne, kde pôsobil jeho starý otec ako profesor a učiteľ rečí,a po krátkom učiteľovaní stal sa Bell v roku 1867 asistentom svojho otca Alexandra Melvilla Bella, profesora fyziológie rečových orgánov, ktorý sa preslávil objavom fonetického systému „viditeľnej reči“ na vyučovanie hluchých.

A.G.Bell sa už od mala zaujímal o mechaniku hlasu a sluchu, predovšetkým pod vplyvom otcovým a dedovým, jeho záujem o túto oblasť však silne vzrástol, keď jeho matka ohluchla.Snaha pomáhať hluchým sa stala jeho celoživotným cieľom. Už ako chlapec si urobil hovoriaci automat z gumy , bavlny a mechov. Neskôr získal ľudské ucho z lekárskej fakulty a skonštruoval fungujúci zapisovač zvuku- fonoautograf –pripojil tenkú slamku k ušnému bubienku tak, že jej druhý koniec zapisoval kmity bubienka na zadymenom skle.

Roku 1870 zomreli jeho dvaja bratia na tuberkulózu, zdravie mladého Bella bolo tiež silne ohrozené. Celá rodina sa sťahuje do Kanady. Usídli sa tu na vidieku pri Brandtforde v štáte Ontário. Jeho zdravotný stav sa rýchle zlepšil, takže už v apríli 1871 začína prednášať fyziológiu reči inštruktorom hluchých v Bostone v USA. V rokoch 1873 až 1877 je profesorom fyziológie rečových orgánov na bostonskej univerzite. Tieto štyri roky venoval intenzívnej práci na svojich najväčších objavoch, inšpirovaný v práci svojou bývalou hluchou žiačkou a budúcou manželkou Mabel Gardiner Hubbardovou. Roku 1874 objavil mnohonásobný (alebo harmonický) telegraf, ktorý umožňoval posielať dve alebo i viac správ po jednom drôte súčasne. V júli 1875 sa mu na tomto zariadení náhodou podarilo na zlomok sekundy vytvoriť elektrický zvuk. Táto náhoda viedla k jeho najväčšiemu objavu- telefónu. Zvuk ľudského hlasu môže meniť intenzitu elektrického prúdu, ktorá sa ďalej reprodukuje znova ako ľudská reč. Telefón patentoval 7.3.1876 a v júni 1876 dostal za svoj objav na výstave vo Piladelphii medailu. O dva mesiace uskutočnil prakticky prvý telefónny hovor na svete v Brandtforde v Kanade na vzdialenosť 10 kilometrov, koncom toho roka už ale i na 230 km. Roku 1880 patentuje svoj ďalší vynález fotofón. V tomto zariadení aplikoval svoj telefónny princíp na moduláciu svetla pomocou reči. Uskutočnil tak prvý bezdrôtový prenos reči. Hoci toto zariadenie bolo málo výkonné – prenášalo reč na krátku vzdialenosť, obsahovalo princípy, ktoré priviedli v budúcnosti k ozvučeniu filmu, objavu fotobunky i tranzistora. Ten istý rok získava vo Francúzsku za objav telefónu Voltovu cenu vo výške 50 000 frankov. Využil ju na založenie Voltových spojených laboratórií vo Washingtone, kde sa spoločne so svojimi spolupracovníkmi venoval výskumom. Z najdôležitejších treba spomenúť objav moderného gramofónového zápisu. Občanom USA sa Bell stáva až v roku 1882. Vo svojom živote získal množstvo pôct a cien. Jeho meno nesie jeden z najväčších amerických elektronických koncernov- Bell Telephone Co., ktorého laboratóriá Bell Telephone Laboratories v Murray Hill v štáte New Jersey patria k popredným svetovým pracoviskám vo fyzike i v biofyzike.

Bohr Niels Henrik David (1885-1962)

Bol dánsky fyzik v oblasti atómovej a jadrovej fyziky. Bol riaditeľom Ústavu teoretickej fyziky v Kodani, v rokoch 1943 – 1945 emigroval do USA.

V roku 1913 vyvinul na základe predstáv E. Rutherforda a kvantovej hypotézy M. Plancka a A. Einsteina tzv. Bohrov model atómu (prvý kvantový model atómu). V roku 1918 model rozšíril v princíp korešpondencie (dnes všeobecne označovaný ako staršia kvantová teória), čím sa mu podarilo svoju teóriu presadiť. V roku 1921 teoreticky vysvetlil periodickú sústavu prvkov na základe svojho modelu atómu rozšíreného A. Sommerfeldom.V roku 1927 v spolupráci s W. Heisenbergom, tvorcom maticovej mechaniky, predbežne ukončili vývoj kvantovej teórie vznikom tzv. kodaňskej školy kvantovej teórie. Predovšetkým dospeli k názoru, že atomárne javy sú tak časticového ako aj vlnového charakteru. Škola zahŕňa aj Bohrov princíp komplementarity (javy v mikrosvete sú neurčité a nemožno ich opísať ako v klasickej fyzike), aplikovaný neskôr aj na filozofiu a biológiu.V roku 1935 sa začal zaoberať jadrovou fyzikou. Zaviedol napríklad pojem zložené jadro a vymyslel model (pieskového) vaku a kvapôčkový model jadra atómu. V roku 1939 spolu s inými fyzikmi objavil pre prax významné štiepenie jadra uránu.

Celsius Anders (1701-1744)

Pochádzal z univerzitného mesta Uppsaly. Po svojom otcovi Nilsovi, profesorovi astronómie, zdedil záľubu v štúdiu nočnej oblohy. Vedci boli aj obaja jeho starí otcovia - jeden matematik, druhý tiež astronóm. Keďže vedecké zručnosti sa môžu dediť rovnako ako remeselné, Anders, nadaný matematik, sa stal profesorom astronómie, keď ešte nemal ani 30 rokov. Zakrátko precestoval Nemecko, Taliansko a Francúzsko, kde navštívil najvýznamnejších vtedajších vedcov, najmä astronómov. V Paríži sa zoznámil s vplyvným prírodovedcom de Maupertuisom, ktorý ako jeden z prvých poukázal na princípy prírodného výberu ešte pred Darwinom.

Práve Maupertius zlákal v roku 1736 mladého Švéda na laponskú expedíciu. Organizovala ju Francúzska akadémia vied a smerovala do Torney, najsevernejšie položeného miesta Švédska. Výprava tu zmerala jeden stupeň zemepisnej dĺžky a porovnala ho s meraniami expedície blízko rovníka v Južnej Amerike. Overila tak hypotézu zakladateľa modernej vedy Isaaca Newtona, ktorý tvrdil, že Zem musí byť na póloch sploštená. Najviac expedícia preslávila práve Celsia, ktorý v nej bol jediným astronómom.

Celsius žil v starých dobrých romantických časoch, keď ešte neexistovala vedecká špecializácia. Možnosť slobodne bádať v mnohých oblastiach však mala aj svoju odvrátenú tvár: učenci zápasili s mnohými jednoduchými problémami, napríklad s presným meraním teploty.

Začiatkom 18. storočia už síce existoval ortuťový teplomer; vynašiel ho nemecký fyzik pochádzajúci z Gdanska Daniel Fahrenheit, ktorý ako prvé médium na meranie teploty skúšal alkohol. Celsiovi však pri meteorologických výskumoch nevyhovovala Fahrenheitova stupnica, ktorú vymyslel spolu s teplomerom (Američania ju však používajú dodnes).

Problém vyriešil tým, že vymyslel úplne novú stupnicu. Pretože nemal dôveru k záporným číslam, začal nulou od bodu varu a skončil pri stovke na bode mrazu. Linné však stupnicu v roku 1744 obrátil do podoby, akú poznáme dnes, spolu so zápornými číslami pod nulou.

Anders Celsius, ktorý zomrel v roku 1742 na tuberkulózu, stihol za štyridsať rokov svojho života vykonať viac ako mnohí za sto. Bádal nad mnohými projektmi, nie všetky však dokončil. Bol jedným z prvých priekopníkov nevďačného remesla, ktorému sa hovorí popularizácia vedy - napísal populárnu učebnicu Aritmetika pre mládež. Pokúšal sa (menej úspešne) aj o básne, aj o sci-fi román, odohrávajúci sa na hviezde Sírius, ktorý nedopísal.

K jeho hmatateľnému odkazu však okrem stupnice merania teploty patrí hvezdáreň, ktorú v roku 1741 založil v rodnej Uppsale. Vďaka svojim bohatým kontaktom a otvorenému vrecku sponzorov, ktorým neušla jeho úspešná severská expedícia, ju vybavil na vtedajšie časy veľmi moderným astronomickým zariadením. Jeho astronomické zásluhy dodnes pripomína Celsiov kráter na južnej pologuli Mesiaca, ktorý môžeme vidieť aj zo Zeme.

Coulomb Charles Auguste (1736-1806)

Francúzsky fyzik, celým menom Charles Augustin de Coulomb. Narodil sa v Angouleme, zomrel v Paríži. Vyrastal sa v šľachtickej rodine. Vyštudoval prírodné vedy v Paríži, neskôr pracoval v armáde a rôznych štátnych úradoch. Po návrate do Paríža sa začal venovať štúdiu elektriny a magnetizmu. Jeho prácu si cenili a v roku 1781 sa stal členom francúzskej Akadémie vied. Po vypuknutí francúzskej revolúcie sa vzdal úradov aj hodností a stiahol sa na svoj statok v Blois. Roku 1800 bol povolaný na Parížsku univerzitu Napoleonom. Na nej pôsobil až do svojej smrti.

Na začiatku obdobia svojej vedeckej činnosti (1773-84) sa Coulomb zaoberal hlavne technickou mechanikou. Jeho prvá vedecká práca z roku 1773 sa týkala problému statiky. V roku 1781 začal skúmať javy spojené s pôsobením torzných síl na kovové vlákna a odvodil zákony tohto typu deformácie, ktorých výsledky zverejnil vo svojej práci v roku 1787. V tejto práci uverejnil aj základné metódy merania malých síl pomocou tzv. torzných váh, ktoré sa dnes nazývajú Coulombove váhy. V tomto roku sa mu s ich pomocou podarilo nájsť základní zákon elektrostatiky. Zaoberal sa aj silovým pôsobením elektrických nábojov, ktorý bol pomenovaný ako Coulombov zákon.

Na jeho počesť bola pomenovaná jednotka elektrického náboja coulomb C. Svojou prácou pomohol mnohým ďalším fyzikom v ich výskumoch.

Curie Pierre (1859-1906)

Keď mal 19 rokov, mal už vo fyzike a matematike také rozsiahle vedomosti, že hoci nemal ukončené vysokoškolské vzdelanie, pracoval ako asistent na parížskej univerzite. Od detstva sa zaujímal o matematiku a fyziku. Od roku 1883 vyučoval na Vyššom technickom fyzikálno-matematickom učilišti v Paríži.

Hoci dosiahol vynikajúce úspechy, no keďže nemal ukončené vysokoškolské vzdelanie, dostal miesto univerzitného profesora až dva roky pred svojou smrťou. Geniálny vedec, ktorý preslávil svoju vlasť, do konca života nemal vo Francúzsku svoje laboratórium a pracoval vo veľmi ťažkých podmienkach.

Spolu so svojím bratom - mineralógom Jacquesom objavili pri štúdiu vlastností kryštálov piezoelektrický jav - vznik elektrických nábojov v kryštáloch - napr. v kremeni - pri ich stlačení alebo natiahnutí. Mnohými dôvtipnými pokusmi bratia dokázali aj existenciu opačného javu - vznik mechanickej deformácie kryštálov pod vplyvom elektriny.

Vynikajúce boli aj jeho výskumy v oblasti magnetických vlastností rozličných látok pri rozdielnych teplotách - od izbovej až do 1400 °C. Známa je tzv. Curieho teplota - teplota, pri ktorej feromagnetická látka prechádza do paramagnetického stavu.

V novembri 1903 bola manželom Curieovým udelená Nobelova cena spoločne s objaviteľom rádioaktivity Becquerelom. Táto morálna pocta bola spojená aj so značnou finančnou odmenou, takže Pierre mohol opustiť miesto na mestskej škole pre fyziku a chémiu a pre laboratorium si mohol zobrať súkromného asistenta.

Rok 1904 sa začal veľmi sľubne, ale čoskoro sa ukázali aj komplikácie. Rektorovi Sorbonny sa začiatkom roku konečne podarilo vymôcť od vlády pre Pierra riadnu profesúru fyziky a rádiológie, ale nepamätalo sa pritom na laboratórium a dotáciu na ňu. Vládny činitelia nechceli pochopiť, že fyzik a rádiológ nemôže pracovať bez laboratória. Po dlhom jednaní bola konečne povolená prístavba dvoch miestností pri budove v Cuvierovej ulici. Lenže aj v tom bola ešte veľká potiaž, pretože stavba sa vliekla. Okrem toho to bolo ďaleko od hlavnej budovy Sorbony, kde mal Curie prednášať, takže si nemohol na prednášky pripravovať pokusy. A čím sú prednášky bez pokusov?

Rok 1905 prežili manželia Curieovci v dobrej pohode. Pierre bol konečne zvolený členom Akademie. V lete podnikol spolu s manželkou dlho odkladanú cestu do Švédska, kde vykonal pred stockholmskou Akadémiou prednášku, ku ktorej je podľa poriadku Nobelovej ceny zaviazaný každý vedec, ktorý ju dostane. Nesplnila sa ich obava, že obaja zase budú obťažovaní zvedavcami a unavovaní nadmierou oficiálnych slávností. Podľa svojej chuti si prezreli zem, ktorá sa im veľmi páčila a očarení sa vrátili domov. Už predtým sa rozlúčili so svojou kôlňou, pretože univerzita menovala pani Curieovú vedúcou laboratória pri stolici Pierra Curie. Preniesli svoje prístroje do nových miestností v Cuvierovej ulici a pracovali tam.

Curie-Sklodowská Marie (1867-1934)

Narodila sa ako piate a najmladšie dieťa hudobníčky a profesora matematiky. Otec bol na ňu hrdý - strednú školu skončila v pätnástich. Po maturite sa Varšavčanka ovládajúca päť jazykov ocitla na vidieku ako dedinská učiteľka. Neskôr ale odchádza za sestrou do Paríža. Ako dvadsaťštyri ročná sa vrhá na štúdium fyziky a chémie. Na konci ju čaká objav, ktorý ovplyvnil osud ľudstva. Nukleárna energia, ktorú vzkriesila, sa stala požehnaním a kliatbou dvadsiateho storočia. Lieči rakovinu, datuje vek starých objektov, skál a vesmíru, je nástrojom v molekulárnej biológii aj genetike. Okrem toho je aj zdrojom ničivej sily v atómovej bombe. Parížske začiatky Sklodowskej boli biedne. Žije z ruky do úst. Dlhé hodiny trávi vo vykúrených knižniciach - v jej prenajatej izbe nadránom mrzne voda v džbáne.

Čoskoro stretáva profesora fyziky, plachého tridsiatnika Pierra Curieho známeho prácami o kryštalografii a magnetizme. Onedlho sa stáva jej manželom a najbližším spolupracovníkom. Je fascinovaná tajomným žiarením uránovej rudy - energie, ktorá sa uvoľňuje z hmoty pri štiepení atómov. Svojím nadšením nakazí aj manžela. Curie sa vzdáva vlastných vedeckých tém a pripája sa k manželke.

Bývalú pitevňu na dvore školy, v ktorej Pierre pracuje, prestavali na svoje laboratórium. Čoskoro priviezli niekoľkotónovú zásielku smolinca - odpadu z uránovej rudy z českých jáchymovských baní. Kým Pierre zarába na rozrastajúcu sa rodinu, tehotná Marie trávi v búde dlhé hodiny. Štyri roky rozpúšťa, filtruje a znovu rozpúšťa uránový odpad.

Jej zdravotný stav sa zhoršuje, potratí. Z kopca rudy na dvore školy bezútešne ubúda. Po dlhých mesiacoch tvrdohlavej driny, pracujúc s prístrojmi pre dnešných vedcov až nepredstaviteľne primitívnymi, príde v roku 1898 úspech. Z rudy sa manželom podarilo získať desatinu gramu neznámeho prvku vydávajúceho žiarenie - rádia. Zakrátko prichádza objav prvku polónia - nazvaného podľa objaviteľkinej rodnej krajiny. V roku 1903 manželia od štokholmskej akadémie prevzali Nobelovú cenu.

Objavenie rádia sa najprv javí ako požehnanie pre ľudstvo: zistilo sa, že žiarenie, ktoré rádium produkuje, ničí rakovinové bunky. Manželia Currieovci však nepožiadajú o patentovanie svojho objavu, ktorý by ich urobil milionármi - ponúknu ho verejnosti.

Hrôzy, ktoré môže priniesť nukleárna fyzika, začínajú len tušiť. Pierre Curie sa púšťa do skúmania účinkov rádioaktivity na ľudský organizmus na vlastnom tele. Na kožu si prikladá chlorid barnatoradnatý. Rana sa hojí takmer dva mesiace.

Deviateho apríla 1906 zamyslený Curie kráča ulicou. Povoz, ktorý mu vletí do cesty, predčasne ukončí jeho život. Marie sa uzatvára do seba. Bolesť hluší prácou. Získava druhú Nobelovú cenu za získanie rádia z kovu a ako prvá žena profesúru na Sorbonne.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Marie Curieová zapriaha lúče žiarenia do služieb medicíny. Pomáhajú lokalizovať šrapnely z granátov v telách zranených. Organizuje röntgenologické a rádiové vyšetrovacie stanice pre poľné vojenské nemocnice.

Jej zdravie nezadržateľne chradne. Zomiera vo veku 67 rokov na leukémiu následkom dlhodobého rádioaktívneho ožarovania. Bola takmer slepá, s prstami obhorenými rádiom. Ani nie o rok získava Nobelovú cenu za chémiu jej najstaršia dcéra Irene.

Démokritos z Abdér (460-370 pr.n.l.)

bol starogrécky filozof, tvorca teoreticky značne rozpracovanej a až našu súčasnosť ovplyvňujúcej teórie atómov (2). Bol súčasníkom sofistov Sokrata a Platóna a vynikajúcim matematikom, čo ovplyvnilo aj podobu jeho diela, akejsi matematickej teórie hmoty: jestvujú len atómy a prázdno (priestor, nebytie), v ktorom sa atómy pohybujú.

Atómy sú malé, nepriestupné a ďalej nedeliteľné hmotné čiastočky, ktoré majú vlastný pohyb a tiaž, čím vytvárajú, vzájomne na seba narážajúc pohyb zvaný vír. Atómy sa dajú rozlíšiť podľa tvaru, polohy a dotyku (usporiadania). Pomocou toho Demokritos vysvetľuje kvalitativnu diferencovanosť skutočnosti. Demokritos rozlišuje kvality, ktoré sú dané objektívne povahou atómov a povahou vecí, napr. tiaž, rozpriestranenosť, a kvality, na charaktere ktorých sa podieľa aj vnímajúci, ako napr. farby, vône a pod.

Skladbu sveta, vecí, ktoré vnímame, možno pochopiť len rozumom, ktorý preniká do ich vnútra. Demokritos podáva prísne deterministický výklad sveta: vysvetliť niečo znamená objaviť jeho príčiny.

Diviš Prokop (1698-1765)

kňaz, prírodovedec a vynálezca, Vlastným menom Václav Divíšek. Vynálezca bleskozvodu

Meno, pod ktorým ho pozná celý svet, vzniklo prepisom do latinčiny a prijatím rádového mena v kláštore premonstrátov v Louce pod Znojmom.

Zaoberal sa pokusmi s elektrinou a elektroliečbou, úkazmi horenia, hydromechanikou (postavil výkonnú studničnú pumpu originálnej konštrukcie) a hudbou.

V roku 1753 zostrojil hudobný nástroj denisdor (Denis d’or - zlatý Diviš) so 790 strunami a 14 dvojitými registrami napájanými elektrinou z leydenských fľaší. Denistor napodobňoval zvuky klavíra, harfy, lutny, lesného rohu, fagotu, klarinetu, zvonkohry a ľudského hlasu.

Bleskozvod nekonštruoval s úmyslom zviezť nebezpečný výboj, ale s úmyslom získať elektrinu z mrakov, preto sa priznáva objav bleskozvodu Benjaminovi Franklinovi.

Doppler Christian Andreas (1803-1853)

Základnú školu navštevoval v rodnom Salzburgu. Strednú školu študoval v Linzi. V štúdiách pokračoval od roku 1822 na Polytechnickom inštitúte vo Viedni, ktorý ukončil v roku 1825. Potom študoval na salzburgskom lýceu filozofie. Nasledovalo štúdium na viedenskej univerzite (matematika, mechanika a astronómia), ktoré Doppler úspešne ukončil v roku 1829.

Po skončení štúdia pracoval na viedenskej univerzite ako asistent profesora matematiky a mechaniky A. Burga. Začal tiež publikovať vedecké práce. V roku 1832 publikoval Ein Beitrag zur Parallelen-Theorie (Príspevok k teórii rovnobežok). Doppler čoskoro opustil Viedeň. Od roku 1835 se jeho novým pôsobiskom stala Praha. Najprv vyučoval na strednej Technickej škole. V roku 1836 sa Doppler oženil (mal 3 synov a 2 dcéry). V roku 1841 bol menovaný profesorom matematiky a geometrie na pražskom Polytechnickom inštitúte, kde predtým prednášal.

V Prahe Doppler publikoval v roku 1843 článok Ueber das farbige Licht der Doppelsterne und einiger anderer Gestirne des Himmels (O farebnom svetle dvojhviezd a určitých iných hviezdach na nebesiach). V tomto článku bol prvýkrát formulovaný Dopplerov jav. Doppler navrhol využitie tohto javu pre meranie vzdialenosti a pohybu hviezd. Dopplerov princíp, alebo tiež Dopplerov posun, popisuje zmenu vlnovej dĺžky vlnenia v závislosti na vzájomnom pohybe pozorovateľa a zdroja vlnenia.

V Dopplerovej dobe sa jav uplatňoval predovšetkým v akustike. V 20. storočí však Dopplerov jav priniesol revolúciu v astrofyzike. V roku 1845 Doppler uskutočnil známy pokus so zvukom, keď využil hudobníkov hrajúcich vo vlaku a pozorovateľov stojacich v kľude na zemi. Pri pokuse bola posudzovaná výška hraných tónov.

V roku 1846 Doppler publikoval ďalšiu verziu svojej teórie. V nej uvažoval tiež s pohybom pozorovateľa. Dopplerov jav našiel v polovici 19. storočia rad odporcov. Uznanie sa Dopplerovi dostalo až v roku 1859 objavem spektrálnej analýzy. Doppler bol vynikajúcí experimentátor. Zostrojil,a elbo zdokonalil mnoho optických pístrojov.

V roku 1840 bol Doppler prijatý za mimoriadneho člena Kráľovskej českej spoločnosti (od roku 1843 se stal riadnym členom). V roku 1847 sa stal výkonným tajomníkom Kráľovskej českej spoločnosti. V roku 1848 sa stal členom viedenskej Ríšskej akadémie vied a čestným doktorom Pražskej univerzity.

V roku 1850 je Doppler menovaný prvým riaditeľom Inštitútu fyziky (univerzita vo Viedni).

Edison Thomas Alva (1847-1931)

bol americký vynálezca, celosvetovo jeden z najproduktívnejších a najvýznamnejších. Pod jeho menom je vedených viac než 1 000 patentov, ďalšie tisíce zaregistrovali jeho firmy. Medzi najznámejšie Edisonove vynálezy patrí fonograf (predchodca gramofónu) a žiarovka. Edison je aj zakladateľom dodnes vydávaného prestížneho časopisu Science.
Najslávnejšie Edisonove vynálezy vznikali v rokoch 1876 - 1883 v meste Menlo Park (teraz asi 100 000 obyvateľov) v štáte New Jersey (USA), ktoré bolo v roku 1954 premenované na Edison. Na mieste, kde sa nachádzalo Edisonove laboratórium, bol v roku 1937 postavený pamätník a otvorené múzeum Menlo Park Museum, venované tomuto úspešnému podnikateľovi a vynálezcovi.
V roku 1886 sa presťahoval do menšieho mesta West Orange (asi 45 000 obyvateľov). Tu vybudoval Glenmont - rozsiahly areál výskumných pracovísk, ktorého celková rozloha je 5,5 hektárov. Dnes je spravovaný ako národná pamiatka Edison National Historical Site.
Podľa historika Paula Israela bol Edison voľnomyšlienkár, vynikal podnikavosťou, pracovitosťou a cieľavedomosťou. Bol dvakrát ženatý, z každého manželstva mal tri deti. Spoločne so svojou druhou manželkou je pochovaný v Glenmonte vo West Orange, v miestach, kde strávil podstatnú časť svojho života. 21. októbra 1931 v deň, keď mal pohreb, boli na počesť tohto geniálneho vynálezcu v USA zhasnuté všetky žiarovky.

Einstein Albert (1879-1955)

Albert Einstein sa narodil v Ulme pri Württembergu v Nemecku. Do školy začal chodiť roku 1886 v Mníchove. O dva roky neskôr začal študovať na Luitpoldovom Gymnáziu. Od roku 1891 tu študoval matematiku a diferenciálny počet. Po skončení strednej školy študoval na Federálnom technologickom inštitúte v Zürichu a od roku 1902 pracoval ako patentový úradník. Prelom v jeho živote nastal v roku 1905, kedy mladý fyzik publikoval tri zásadné práce. Prvá vysvetľuje Brownov pohyb, druhá objasňuje fotoelektrický jav a v tretej sformuloval Špeciálnu teóriu relativity. Tento text zásadným spôsobom mení vnímanie hmoty, času a priestoru. Einstein sa už nemusel pretĺkať svetom ako bežný úradník a získal univerzitné posty na prestížnych univerzitách (Zürich, Praha, Berlín). O desať rokov neskôr doplnil svoj najdôležitejší text a vydal Všeobecnú teóriu relativity. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za objasnenie fotoelektrického javu. V tridsiatych rokoch utiekol z Európy pred nacistami a skončil v USA na Univerzite v Princetone. Po vojne odmieta ponuku, aby sa stal prezidentom Izraela. Albert Einstein zomiera 18.4.1955.

Euler Leonhard (1707-1783)

bol švajčiarsky matematik a fyzik, ktorý prežil väčšinu svojho života v Rusku a Nemecku.

Urobil dôležité zistenia v oblastiach tak rozmanitých, ako je diferenciálny a integrálny počet a teória grafov. Zaviedol aj veľkú časť matematickej terminológie a označenia, obzvlášť v matematickej analýze, ako napríklad zápis matematickej funkcie. Preslávila ho aj práca v oblasti mechaniky, optiky a astronómie.

Považuje sa za popredného matematika 18. storočia a jedného z najväčších matematikov všetkých čias. Bol aj jedným z najproduktívnejších; jeho súborné dielo tvorí 60–80 zväzkov. Vyhlásenie pripisované Pierreovi-Simonovi Laplaceovi vyjadruje Eulerov vplyv na matematiku: ,,Čítajte Eulera, čítajte Eulera, on je majster (učiteľ) nás všetkých.”

Figuroval na šiestich sériách Švajčiarskej 10-frankovej bankovky a na mnohých švajčiarskych, nemeckých a ruských poštových známkach. Asteroid 2002 Euler bol pomenovaný na jeho počesť. Podľa Kalendára svätých Evanjelickej cirkvi si Eulera pripomínajú 24. mája - bol zástancom biblickej neomylnosti, písal apologetiky a argumentoval proti prominentným ateistom svojich čias.

Fahrenheit Daniel Gabriel (1686-1736)

Pochádzal z nemeckej rodiny usadenej v Gdaňsku. Fahrenheit bol samoukom. V roku 1701 sa usadil v Amsterdame. Fahrenheit zhotovoval rôzne fyzikálne prístroje predovšetkým meteorologické tlakomery a teplomery. V tom samom roku začal Fahrenheit cestovať po Európe, kde sa stretával s vedcami a výrobcami prístrojov. V roku 1717 založil v Amsterdame obchod a zostal tu do konca svojho života. V roku 1714 Fahrenheit zostrojil svoj prvý ortuťový teplomer. Bol presnejší ako dovtedy používané liehové teplomery ( ortuť má nižšiu teplotnú rozpínavosť ). Teplomer sa mohol používať pre väčší teplotný rozsah. Fahrenheit sa snažil nájsť vhodnú teplotnú stupnicu pre bežné meranie teplôt, ktoré sa vyskytujú na zemi. Fahrenheit bol zvolený členom londýnskej Kráľovskej spoločnosti. Fahrenheitova teplotná stupnica sa používa dodnes hlavne v USA.

Faraday Michael (1791-1867)

sa vyučil za viazača kníh a predavača. S neskrývanou zvedavosťou navštevoval po večeroch populárnovedecké prednášky z fyziky i astronómie. Zriadil si domáce chemické laboratórium. Známy chemik Davy ho zobral za pomocníka. Neskôr sním pripravoval pokusy k prednáškam v Kráľovskej spoločnosti. Dopracoval sa až k samostatným prednáškam a nesmrteľným objavom. Faraday sa vypracoval na samostatného technika, vedca i pedagóga. Systematickou experimentálnou prácou a nevšednou intuíciou obohatil prírodnú vedu a položil základy rozvoja elektrotechniky.

Zaoberal sa s kvapalňovaním plynov. Zaviedol pojmy ako elektrolýza, anóda, katóda, ión. Spoznal zákony súvisiace s chemickým účinkom elektrického prúdu. Vysvetlil vznik elektromotorického napätia v galvanickom článku. Pochopil elektrické i magnetické pole ako prostredie so silovými účinkami popísané siločiarami. Vytušil možnosti premeny jednej formy energie na druhú. Odmietol pôsobenie elektromagnetických síl na diaľku. Objavil elektromagnetickú indukciu, keď pri zmene (zapojení a vypnutí) prúdu v primárnej cievke vznikol indukovaný prúd v sekundárnej cievke. Objavil aj princíp dynama a elektromotora. Získal elektrinu z magnetizmu.

Fermi Enrico (1901-1944)

Bol najmladším z troch detí železničného úradníka Alberta Fermiho a Idy, rod. De Gattisovej, pôvodne učiteľky základnej školy. Strednú školu vychodil v Ríme, v roku 1918 sa zapísal na internátnu vysokú školu v Pise, založenú za vlády Napoleona. Na univerzite v Pise obhájil v roku 1922 s vyznamenaním doktorskú dizertáciu. Fermi na gymnáziu aj na vysokej škole prevyšoval svojich učiteľov vedomosťami, oboznamoval niektorých z nich so všeobecnou teóriou relativity, ktorú si osvojil ako samouk.

V roku 1924 odišiel na 7-mesačný študijný pobyt k Maxovi Bornovi do Gottingenu. Po krátkom pobyte u Paula Ehrenfesta v Leydene pôsobil na univerzite v Ríme a vo Florencii. Od roku 1926 do roku 1938 bol profesorom rímskej univerzity. Fermi bol vynikajúcim experimentátorom aj teoretikom, organizátorom tímovej práce mladých nadšených ľudí, vytvoril vlastnú fyzikálnu školu. Prvú významnú prácu publikoval v roku 1925 ň, keď vypracoval štatistickú metódu, pomocou ktorej opisujeme makroskopické systémy pozostávajúce z častíc, podliehajúcich Pauliho vylučovaciemu princípu (Fermiho – Diracova štatistika). V roku 1928 vypracoval schému aproximatívneho kvantovomechanického opisu základného stavu atómov s vysokým protónovým číslom (Thomasov – Fermiho model). V roku 1933 vypracoval kvalitatívnu teóriu beta-rozpadu. Najvýznamnejšiu prácu so svojím tímom (Segré, Amaldi, Pontecorvo, Rasetti a i.) vykonal v roku 1934, keď objavil umelú rádioaktivitu, vyvolanú bombardovaním jadier neutrónmi poukázal na význam spomalenia neutrónov pri tejto jadrovej reakcii, našiel experimentálne metódy spomalenia a vypracoval teóriu tohto efektu, nazvanú po ňom. Za túto prácu mu udelili v roku 1938 Nobelovu cenu.

Po prevzatí Nobelovej ceny sa Fermi nevrátil do Talianska, ale so svojou rodinou emigroval do USA. Tu bol profesorom Columbijskej univerzity, od roku 1942 do smrti pôsobil ako profesor v Chicagu. Za vojny sa v Los Almos zúčastnil na americkom atómovom projekte. Stal sa významnou osobnosťou v dejinách atómovej éry, keď pod jeho vedením spustili 2. decembra 1942 pod tribúnou chicagského štadióna prvý atómový reaktor.

Po skončení druhej svetovej vojny sa venoval najmä fyzike vysokých energií. Právom ho považujeme za priekopníka teórie elementárnych častíc.

Franklin Benjamin (1706-1790)

Bol najmladším synom zo 17 detí chudobného mlynára, vyučil sa za mydlára, ale remeslo sa mu nepáčilo. Preto odišiel k bratovi kníhtlačiarovi, kníhkupcovi a redaktorovi novín. Vyučil sa týmto profesiám, zriadil si vlastnú tlačiareň a študoval ako samouk všetko, čo mu prišlo do rúk. Naučil sa tiež niekoľko cudzích jazykov a stal sa obľúbeným spisovateľom, založil niekoľko vzdelávacích inštitúcií (knižníc a spolkov) a postupne dosiahol významné spoločenské postavenie ako sudca, minister pôšt v Pennsylvanii, vyslanec niekoľkých severoamerických štátov v Londýne, predstaviteľ za osamostatnenie osád z anglickej koloniálnej nadvlády, odporca novodobého otrokárstva a organizátor obrany proti Angličanom (ale tiež proti Indiánom). Bol zvolený za člena kongresu USA, člena bezpečnostného výboru i vyslancom kongresu pri francúzskom dvore Ľudovíta XVI.

Zaslúžil sa o to, že Európa uznala samostatnosť USA. Až ako 82 ročný odišiel na odpočinok. Jeho zásluhy najstručnejšie vystihol ten, kto o ňom prehlásil: Eripiut coelo fulmen sceptrumque tyrannis, t. j. odňal nebu blesk a žezlo tyranom.

K Franklinovým záľubám po celý život patrili prírodovedecké štúdiá a činnosť smerujúca k najrôznejším vynálezom. Študoval meteorologické javy (najmä búrku, vodné smršte), ale aj polárnu žiaru, tepelné javy, vynašiel úsporné kachle, zamýšľal sa nad očkovaním proti kiahňam a presadzoval ho. Avšak najznámejší je ako zakladateľ monistickej čiže unitárnej fluidovej teórie elektriny a ako vynálezca bleskozvodu. V 18. storočí existovalo trojaké ponímanie elektriny: účinok zelektrizovaných telies sa vysvetľoval ako prejav „elektrickej atmosféry“, ktorá tieto telesá obklopuje, čiže podstata elektrických javov sa nehľadala v telesách, ale v ich okolí, čo je predzvesťou neskoršej teórie poľa. O niečo neskôr vznikla koncepcia elektrických fluíd lokalizovaných v samotných nabitých telesách, Du Fay a Franklin zistili, že elektrické náboje sú dvojakého druhu, pričom náboje súhlasné sa odpudzujú a nesúhlasné priťahujú. Vzhľadom na možnosť ich vzájomnej neutralizácie boli pomenované elektrina kladná (čiže sklová) a záporná (čiže živicová). Bola to teda dualistická teória. Franklin však prišiel s jednoduchšou, monistickou teóriou elektrických fluíd, podľa ktorej existuje druh elektrického náboja, pričom stav zhodný so stavom Zeme je stav neutrálny a nadbytok resp. nedostatok fluida v telese sa prejavuje ako elektrina kladná resp. záporná. Ako prvý tiež experimentálne dokázal elektrickú podstatu blesku svojím pokusom so šarkanom s kovovým hrotom. Zmoknutá šnúra šarkana bola na zemi zakončená kľúčom, z ktorého vyletovali iskry ako z trecej elektriky.

Galileo Galilei (1564-1642)

Narodil sa v Pise. Ako 17 ročný začal študovať na univerzite v Pise filozofiu, fyziku a medicínu, ale v roku 1585 odchádza do Florencie, aby sa venoval len štúdiu matematiky a fyziky. Po skončení štúdia pôsobil ako profesor v Pise a Florencii. Odišiel do Padovy, kde pôsobil 18 rokov. V roku 1610 opúšťa univerzitu a stáva sa dvorným matematikom na dvore Mediciovcov vo Florencii. V tom istom roku začína boj cirkvi proti Galileiovi, ktorý vyvrcholil 22.6.1633, kedy došlo ku procesu, na ktorom musel odvolať svoje názory. Po procese sa utiahol do Florencie. V roku 1937 oslepol na obe oči. Obklopený svojimi žiakmi (medzi nimi bol aj neskôr známy Torricelli), ktorým diktoval svoje diela do poslednej chvíle, zomrel v Arcetri blízko Florencie 8.1.1642.

Zhotovil vlastnoručne ďalekohľad, ktorým pozoroval nebeské telesá. V súhvezdí Orión objavil 500 nových hviezd, pozoroval povrch Mesiaca, objavil 3 mesiace Jupitera, slnečné škvrny a mnoho astronomických dejov, ktoré opísal v diele Nuntius Sidereus. Objavil 3 kométy v súhvezdí Škorpióna, ktoré opísal v spise Discorso della Comete.
V diele Dialogo sopra i due massimi sistemi (Dialóg o dvoch systémoch sveta) postavil proti sebe Ptolemaiovu a Koperníkovu sústavu spôsobom, z ktorého vyplynula správnosť Koperníkových názorov.Bol zástancom Koperníkovho učenia o pohybe telies.

Hawking Stephen William (1942)

Stephen William Hawking je jeden z popredných svetových teoretických fyzikov. Hawking je od roku 1979 Luciánsky profesor na univerzite v Cambridge( post ktorý zastával aj Isaac Newton). a vedecký pracovník na katedre Gonville a Caius tej istej univerzity. Skutočnosť, že zastáva tento post napriek takmer celkovej pracovnej neschopnosti kvôli amyotrofnej laterálnej skleróze, z neho urobila svetovú hviezdu.

Hawking sa narodil v Oxforde v Anglicku ako prvé dieťa Franka a Isobely Hawkingových. Študoval na St Albans School v Hertfordshire a na University College, Oxford, kde získal titul v prírodných vedách. Následne odišiel na Cambridge University, kde na Trinity Hall získal titul PhD v kozmológii.

Je to skutočne významný fyziky, ktorý aj napriek svojmu postihnutiu sa naďalej venuje fyzike a je autorom mnohých kníh a prác. Najznámejšie sú jeho dve knihy Stručná história časuprepracovaná do diela Ešte stručnejšia história časua Vesmír v orechovej škrupinkesa stali populárnymi na celom svete a dnes patria ku klasickým bestsellerom. Každý, kto sa zaujíma o vesmír, univerzum a o to, ako to všetko začalo, si ich môže prečítať, nakoľko k tomu nepotrebuje žiadne predchádzajúce znalosti z danej oblasti. Veľmi populárna je tiež zbierka jeho esejí Čierne diery,detskévesmíry a iné eseje.

Hertz Heinrich (1857-1894)

bol nemecký fyzik a mechanik, podľa ktorého je pomenovaná jednotka frekvencie hertz - jednotka sústavy SI.

Bol prvým, kto experimentálne dokázal existenciu elektromagnetického žiarenia vytvorením prístroja vysielajúcim rádiové vlny na frekvencii UHF.

Bol synom advokáta a senátora Gustava Ferdinanda Hertza. Mladosť prežil v Hamburgu. Po nástupe na miestnu techniku sa rozhodol venovať fyzike, a preto pokračoval v štúdiách v Mnichove a Berlíne. V Berlíne bol žiakom profesorov Kirchhoffa a Helmholtza.

V roku 1880 získal doktorát a na tri roky sa stal Helmholtzovým asistentom. Potom nastúpil ako docent fyziky v Kiele a v roku 1885 ako riadny profesor v Karlsruhu. V roku 1889 sa stal v Bonnu nástupcom slávneho R. Clausia. Tam pôsobil po zvyšok svojho života. Jeho najslávnejším pokusom bol praktický dôkaz šírení bezdôtových vĺn z roku 1887. Napriek tomu že ich šírenie predpovedal Maxwell už v rocku 1872, nebolo do tej doby experimentálne dokázané. Hertzova aparatúra sa skladala z obrieho induktora s iskrištom v jednom rohu miestnosti a oscilátorom (dvoch kovových gulí vzájomne vzdialených iba pätinu milimetra s pripojeným kusom drôtu ako anténa) v druhom rohu. Po spustení induktoru sa objavili iskry i na druhej aparatúre. Tím bol prvýkrát dokázaný prenos elektrických vĺn bez použití vodičov. Hertz ďalej dokázal i možnosť nové vlny odrážať a lámať, a tím dokázal, že majú rovnaký charakter, ako svetlo. Ďalšími pokusmi objavil fotoelektrický jav a katodové lúče. Sám svoje objavy považoval za akademickou záležitosť, ale jeho pokračovatelia ju postupne doviedli až do podoby dnešných zdeľovacích prostriedkov. Okrem elektriny sa zaoberal i pružnosťou, pevnosťou a fluorescenciou látok. V 30tych rokoch 20. storočia boli jeho spisy v Nemecku verejne pálené kvôli jeho židovskému otcovi.

Hubble Edwin Powell (1889-1953)

bol americký astronóm, ktorý študoval galaxie. Dokázal, že galaxie sú samostatné hviezdne sústavy podobné Mliečnej ceste. Medzi jeho najväčšie objavy patrí vzťah medzi rýchlosťou rozpínania galaxií a ich vzdialenosťou (Hubblov zákon). Po ňom sú pomenované Hubblov teleskop, Hubblova konštanta, Hubblov vzťah a iné.

Joule James Prescott (1818-1889)

Narodil sa v Salforde pri Manchestri, v v rodine majiteľa pivovaru. Bol vychovávaný do 15-tich rokov doma, kvôli slabej telesnej výkonnosti. Neskôr študoval súkromne chémiu, fyziku a matematiku u významného anglického fyziky a chemika Johna Daltona. Upozornil na seba už ako 20 - ročný vynálezom elektrického motora. otec mu zariadil laboratórium, v ktorom sa začal zaoberať výskumom elektromagnetických javov. Popri vedeckej práci sa spolu so svojim bratom staral o pivovar, ktorý v roku 1854 predal a výlučne sa venoval vedeckej práci. Bol členom Londýnskej kráľovskej spoločnosti. V roku 1878 sa odobral na odpočinok. Zomrel 11.10.1889 v Salforde.

Vynašiel elektrický motor, v ktorom používal otáčavý pohyb vodiča s prúdom v magnetickom poli. V roku 1840 objavil, že sa telesá dajú zmagnetizovať len do určitého ,,nasýteného stavu", ktorý nie je možné prekročiť.

Pokusne skúmal aké teplo sa vyvinie pri prechode prúdu vodičom, ktorý zhrnul do zákona, podľa ktorého teplo vyvinuté vo vodiči, ktorým prechádza elektrický prúd za jednu sekundu je priamoúmerný štvorcu prúdu a elektrickému odporu vodiča. tento zákon bol pomenovaný podľa neho, resp. sa nazýva Jouleov - Lenzov zákon, pretože Jouleov zákon potvrdil rozsiahlymi experimentmi ruský fyzik E. Ch. Lenz.

Hľadal mechanický ekvivalent tepla, čím sa predtým rozumela mechanická práca, pri ktorej zmena mechanickej energie sústavy sa rovná jednotke tepla (dnes sa pojem mechanický ekvivalent tepla už nepoužíva, pretože sa teplo vyjadruje v rovnakých jednotkách ako energia a práca, zatiaľ čo kedysi sa teplo vyjadrovalo v iných jednotkách ako práca alebo energia). Pri pokusoch s elektrinou zistil, že zmenou mechanickej energie sa uvoľňuje teplo.

Zaujímal sa o vlastnosti plynov, ktoré Joule ako prvý preskúmal experimentálne aj teoreticky z hľadiska molekulárno kinetických predstáv. V tejto oblasti vypočítal rýchlosť neusporiadaného tepelného pohybu molekúl plynu, skúmal závislosť tejto rýchlosti na teplote ; teoreticky zdvôvodnil Boyleov - Mariottov zákon a Gayov - Lussacov zákon, určil merné teplá niektorých plynov a objasnil podstatu tlaku plynu na steny nádoby.

Spolu s fyzikom W. Thomsonom (neskôr sa volal lord Kelvin) objavili, že pri prechode volne sa rozpínajúceho sa plynu z nádoby s vysokým tlakom, teplota väčšiny plynov aj vzduchu poklesne (Jouleov - Thomsonov jav).

Kelvin Wiliam Thomson (1824-1907)

Narodil sa v rodine učiteľa matematiky, Keď jeho otca povolali za profesora matematiky na univerzitu do Glasgowa, dal zapísať desať ročného nadaného Williama na univerzitné štúdium. Chlapec zvládol univerzitné štúdium a oboznámil sa hlavne s prácami Laplaceových a Fourierovým dielom o vedení tepla. Keď mal 16 rokov, prešiel na univerzitu do Cambridge a neskôr na rok do Paríža, kde pracoval v Regnaultovom laboratóriu a bližšie sa oboznámil s experimentálnou fyzikou. Keď sa Thomson vrátil do Glasgowa, sotva dvadsaťdva ročného mladíka povolali za profesora fyziky na univerzitu. Oblasť jeho záujmov bola široká a zahrňovala viaceré odbory fyziky, najviac však náuka o teple, o elektrine a magnetizme. V roku 1848 uverejnil prvú väčšiu prácu z odboru termodinamiky, v ktorej zaviedol na základe Carnotovej teórie tepla absolútnu stupnicu teplôt. O dva roky neskôr teoreticky odôvodnil závislosť bodu topenia od tlaku, ktorú predtým zistil experimentálne. V roku 1851 uverejnil prácu „O dynamickej teórii tepla“, v ktorej tak ako Rudolf Clausius, vyšiel z Carnotovho princípu a na jeho základe sformuloval druhú vetu termodynamickú, ktorá je jedným zo základných stavebných kameňov fyziky. V roku 1853 až 1854 spoločne s Jouleom skúmali zmenu teploty plynu pri jeho expanzii a objavili pritom jav, ktorý nazvali Jouleovým-Thomsonovým javom. Sám má veľké zásluhy na uskutočnenie podmorskej telegrafie. Vynašiel viacero prístrojov – celkom mu udelili 70 patentov – najmä však zrkadlový galvometer, ktorý preukázal neoceniteľné služby pri kladení podmorského kábla. Thomson sa venoval výskumom v mechanike, hydrodynamike, usiloval sa objasniť gravitáciu a vyslovil hypotézu o tom, že atómy predstavujú akési víry v éteri. Pravda, táto hypotéza sa vo fyzike neujala. Thomson bol zástupcom mechanického poňatia fyziky a všetky javy v prírode sa usiloval zredukovať na vzájomné mechanické pôsobenie. V roku 1890 ho zvolili za prezidenta Londýnskej kráľovskej spoločnosti a o dva roky neskôr ho povýšili do šľachtického stavu s titulom lord Kelvin. Meno Kelvin si zvolil sám podľa riečky, ktorá preteká záhradou glasgowskej univerzity. Profesorského miesta na univerzite sa vzdal v roku 1899 a utiahol sa na odpočinok na svoj pozemok v Netherhall. Pochovaný je vo Westministerskom opátstve neďaleko hrobu Isaaca Newtona.

Kepler Johannes (1571-1630)

bol nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik, objaviteľ troch základných zákonov pohybu nebeských telies.

Johannes Kepler sa narodil vo Weil der Stadt na juhovýchode Nemecka. Jeho otec bol vojak-žoldnier, a zomrel, keď bol Johannes päťročný. Matka bola dcérou hostinského. Johannes bol ich prvorodené dieťa. Vyštudoval na univerzite v Tübingene, tu u významného astronóma tej doby, Michaela Maestlina (1550 - 1631) študoval astronómiu.1601 Kepler zaujal po smrti Tycha Brahe pozíciu kráľovského matematika v Prahe. Na základe dát získaných Brahom určil eliptickú dráhu planéty Mars.1612 Kepler opúšťa Prahu a odchádza do Linzu. Jeho žena a dvaja synovia umierajú. Znova sa žení, ale prenasledujú ho osobné a finančné problémy. Zomierajú mu dve malé dcéry. Vracia sa do Württemburgu. Johannes Kepler zomrel po krátkej chorobe v Regensburgu. Po celý svoj život bol Kepler veľmi silne nábožensky založený. Vo svojich dielach sa často odvoláva na Boha.

Koperník Mikoláš (1473-1543)

bol poľsko-nemecký astronóm, filozof, humanista, kanonik v katolíckej cirkvi a ekonóm; významný predstaviteľ renesančnej filozofie; nahradil geocentrický obraz sveta heliocentrickým.

Kopernikovo učenie obsahovalo kinematickú schému slnečnej sústavy, ktorá sa stala začiatkom vývinu nebeskej mechaniky a umožnila aplikovať pojmy zemskej mechaniky na kozmos. V Kopernikovom učení sa začalo zbližovanie astronómie so zemskou mechanikou.

Mikuláš Kopernik bol veľmi dobrý pozorovateľ oblohy, dokázal z faktov dedukovať správne závery. Všimol si, že vnútorné planéty sa na oblohe ukazujú len na rannej a večernej oblohe, vonkajšie planéty sú viditeľné aj cez hlbokú noc. Z tohto pozorovania usúdil poznatok, že centrom slnečnej sústavy nie je Zem, ako si v tej dobe mysleli všetci učenci, ale Slnko, okolo ktorého sa pohybujú planéty po kruhových dráhach. Tomuto systému hovoríme heliocentrizmus. Svoje poznanie stihol detailne rozpracovať vo svojej najznámejšej knihe De revolutionibus orbium coelestium, v ktorej dôkladne spochybnil geocentrizmus. Kniha vyšla v roku jeho úmrtia.

Mach Ernst (1838-1916)

bol rakúsky filozof a fyzik, predstaviteľ druhej etapy vývinu pozitivizmu, zakladateľ empiriokriticizmu, rektor Karlo-Ferdinandovej univerzity. Zaviedol princíp ekonómie myslenia. Narodil sa v Chrliciach. Počas 28 rokov pôsobenia v Česku vytvoril v podstate celé svoje fyzikálne dielo. Roku 1895 prijal ponuku z Viedne učiť filozofiu, najmä históriu a teóriu induktívnej vedy. Na dôchodku uverejnil nielen celý rad vedeckých článkov, ale dokončil aj dve monografie. Posledné roky (1913–1916) žil s manželkou u najstaršieho syna Ludwiga. Tam tiež v mestečku Haar deň po svojich 78. narodeninách zomrel na zlyhanie srdca. Ernst Mach patrí k najvýznamnejším osobnostiam vedy druhej polovice 19. storočia predovšetkým v oblasti experimentálnej fyziky. Jeho menom sú označené mnohé fyzikálne veličiny a pojmy. Ako vedec bol známy svojou dôkladnosťou, precíznosťou a manuálnou zručnosťou, svojim pokojom a jasným, stručným a výstižným formulovaním myšlienok. Ako pedagóg a filozof bol autorom rady učebníc a prehľadných kompendií z oblasti fyziky, stál pri zrode tejto vednej disciplíny v Česku v jej novodobej podobe. Na jeho počesť udeľuje Akadémia vied Českej republiky Čestnú odborovú medailu Ernsta Macha vynikajúcim domácim i zahraničným vedcom v odbore fyzikálnych vied. Hodnota väčšiny Machových fyzikálnych prác je na čase nezávislá. Teoretici si natrvalo privlastnili Machov princíp, učitelia fyziky potrebujú Machov vlnostroj a Machovo kyvadlo, aerodynamika nadzvukových rýchlostí sa nezaobíde bez Machovho kužeľa, Machovho uhla ani Machovho čísla.

Maxwell James Clerk (1831-1879)

Maxwell sa narodil v malebnom škótskom Edinburgu v zámožnej rodine jeho otec vlastnil veľké hospodárstvo. V škole nebol veľmi dobrým žiakom, i keď jeho nadanie bolo nesporné prejavoval totiž podobné sklony ako neskôr i mladý Albert Einstein, učil sa s nadšením len to, čo mu vyhovovalo a čo ho nadchýnalo. Ostatné odmietal ako nepotrebné a len zbytočne zaťažujúce. Jeho srdce celkom patrilo len matematike a fyzike. Po maturite začal v škótskej metropole so štúdiom týchto disciplín. Ostal na edinburgskej univerzite tri roky, aby potom dokončil štúdium v Cambridge. Keďže nemal nikdy núdzu o peniaze, mohol si dovoliť luxus nepracovať, a ako privátny učenec vložiť všetku svoju energiu do štúdia a výskumu náuky o elektrine a jej javoch. Vo veku dvadsaťšesť rokov sa mladému bádateľovi dostalo veľkej cti, pretože bol pozvaný za prednášateľa v Aberdeene. Po troch rokoch úspešnej univerzitnej činnosti ho povolali na univerzitu do Londýna, kde dostal jedno z málo miest profesorov teoretickej fyziky. Mal vtedy len necelých tridsať rokov a už to svedčí o jeho neobyčajných schopnostiach vedca a učiteľa. Počas obdobia piatich londýnskych rokov, ktoré sa stali najdôležitejšími a vedecky najplodnejšími v jeho živote, sa zoznámil a diskutoval s viacerými významnými vedcami. Hlboký a nezabudnuteľný dojem však urobil na neho predovšetkým Michael Faraday, muž, ktorého poznalo nielen Anglicko, ale aj celý učený svet. V tom čase už bol na sklonku života, ale v početných rozhovoroch sa jeho veľkým vedeckým poznaním obohatil celkom iste aj mladý Maxwell. V podstate možno povedať, že Maxwellom začína éra modernej fyziky. Faraday bol síce najlepším experimentátorom v oblasti elektriny, s množstvom geniálnych nápadov, keďže ale bol autodidaktom bez odborného vzdelania, chýbala mu schopnosť svoje predstavy a hypotézy podložiť aj matematicky. Dá sa povedať, že toto za neho urobil Maxwell, ktorý bol veľkým prívržencom jeho ideí. To svetoborné, čo Maxwell vykonal vo fyzike, sú jeho štyri rovnice, svetoznáme ako Maxwellove rovnice. Z nich je možné porozumieť a odvodiť všetky fenomény elektromagnetizmu, sú elementárnym základom celej našej elektrotechniky; elektrický zvonček, telefón, telegraf, dynamo, elektromotor a všetko, čo súvisí s magnetizmom a elektrinou, nájde v nich svoje zdôvodnenie. Ich najväčším kúzlom je teda univerzalita – všetko v kozme, čo cestuje na vlnách a je energetickým poľom, sa riadi podľa nich. Maxwell dokázal, že elektrina a magnetizmus sú jedným, spoločným elektromagnetickým poľom, šíriacim sa vlnovým pohybom všetkými smermi kozmického priestoru. Maxwell vypracoval (okrem nespočetných iných prác) elektromagnetický model svetla roku 1865. Túto teóriu dokázal o niekoľko rokov neskôr Heinrich Hertz. Mnohým fyzikom bola dovtedy predstava elektrickým a magnetických silových polí nezvyklá a nanajvýš nesympatická. Ak boli Maxwellove teoretické predstavy naozaj správne, tak by sa v praxi muselo odohrať nasledovné: Z miesta, kde by sa nachádzali elektrické výboje, by sa museli šíriť na všetky strany elektromagnetické účinky, to značí, že by sa musela vytvoriť sférická elektromagnetická vlna. Keby preskakoval elektrický náboj hore dolu medzi dvoma kovovými guľami, tak by museli vzniknúť postupné elektromagnetické vlny tej istej frekvencie. Maxwell vyrátal, že sa musia pohybovať rýchlosťou 300 000 km/s. Prístroje, pomocou ktorých Hertz dokázal pravdivosť Maxwellových rovníc, možno obdivovať v Nemeckom múzeu v Mníchove. Sú veľmi jednoduché, no napriek tomu sa dá s nimi dokázať, že elektromagnetické vlny, tak ako ich vypočítal Maxwell, majú všetky tie isté vlastnosti ako svetelné vlny. Odteraz teda existoval experimentálny dôkaz, že svetlo, teplo (infračervené žiarenie), ako aj rádiotechnické vlny sú len rôznymi stavmi elektromagnetického žiarenia, rozlišujúce sa iba dĺžkou vlny, čiže frekvenciou. Maxwell predstavoval veľmi výrazný medzník vo vývoji fyziky. Napriek tomu, že sa jeho zásluhou už vedelo, že sa elektromagnetické vlny šíria vzduchoprázdnym priestorom rýchlosťou svetla, stále ešte nebolo jasné, akým spôsobom sa to deje. Predstava úplne prázdneho kozmického priestoru, takpovediac absolútneho vesmírneho vákua, bola vtotálnom rozpore svtedajším mechanistickým svetonázorom. Maxwellov objav elektromagnetických silových polí vniesol do fyziky niečo revolučne nové – niečo, čo bolo schopné úplne postrádať materiálne médium ako svojho nositeľa. Nasledovné pokusy celého radu vedcov, ktorí chceli za každú cenu dostať do súladu silové polia geniálneho Škóta s éterovou teóriou šírenia svetla (hypotetický éter, vypĺňajúci celý kozmický priestor, nemerateľný a neviditeľný, ako nosné médium svetla), len dokazujú jasnou rečou, akú priam magickú moc mal starý mechanický pohľad na vesmír! Vedci boli ním tak veľmi spútaní, že si jednoducho neboli schopní predstaviť existenciu nejakých fyzikálnych fenoménov nemateriálnej podstaty, ako ju nesporne reprezentovalo absolútne „abstraktné“ pole Maxwella! Od jeho čias sa oscilujúce energetické pole stalo všemocným pánom a vládcom celého kozmu, všetkých jeho fenoménov a procesov, tak viditeľných, ako aj neviditeľných. Pole je všade, nikde neprestáva a nikde nezačína (existovalo predsa vždy a neskončí nikdy) – energetické pole, tak ako ho „uviedol do života“ veľký Maxwell, je náplňou, výplňou a obsahom všetkého, čo v kozme existuje, amožno už len pripojiť, že celý kozmos nie je vlastne ničím iným, ako jedným, všade siahajúcim a všetko tvoriacim poľom, ktoré má v rôznych lokálnych priestoroch rôznu frekvenciu kmitania. A za tento transcendentný poznatok fyziky najvyššej kvality vďačí ľudstvo Jamesovi Clerkovi Maxwellovi.

Newton Isaac (1643-1727)

Anglický matematik, fyzik a astronóm, právom zaraďovaný medzi najvýznamnejších prírodovedcov všetkých čias. Narodil sa 4.1.1643 vo Woolstorpe na východnom pobreží Anglicka. Otec mu zomrel krátko pred jeho narodením, vychovala ho babička. Strednú školu navštevoval v neďalekom Granthame. Ako chlapec zo záľubou zostrojoval zložité mechanické hračky, modely, brúsil zrkadlá a šošovky, zaoberal sa chémiou a rád kreslil. Prijali ho na Trinity College v Cambridgi, kde si popri štúdiu privyrábal pomocnými prácami na univerzite. Študoval matematiku, fyziku, teológiu a klasické jazyky. V roku 1665 dosiahol hodnosť bakalár a o tri roky neskôr sa stal magistrom. Už ako študent prejavoval samostatnosť a originálnosť v riešení problémov. V roku 1669 sa stal mladý Newton profesorom matematiky a fyziky a prednášal skoro 27 rokov. Miesto profesora nebolo príliš náročne a poskytovalo mu dostatok času ne jeho bádania. V roku 1696 ponúkli Newtonovi za jeho zásluhy lepšie platené miesto dozorcu mincovne. V roku 1701 sa vzdal profesorského miesta v Trinity College a o dva roky neskôr ho zvolili za prezidenta Londýnskej kráľovskej spoločnosti, ktorým zostal až do konca života. V roku 1705 ho kráľovna Anna povýšila do šľachtického stavu. Navzdory veľkej sláve zostal po celý život skromným a jednoduchým človekom.

Jeho fyzikálne bádania začali experimentálnymi prácami v optike. Objavil rozklad bieleho svetla, skonštruoval prvý zrkadlový ďalekohľad (zväčšoval asi 40 - krát) a vyslovil princíp korpuskulárnej teórie svetla (svetlo je tokom častíc), ďalej objavil interferenciu svetla na jave (ktorý sa dnes nazýva ako Newtonove krúžky). Všetky svoje výskumy o svetle zhrnul v trojdielnej Optike (1704). Druhá fáza jeho vedeckých prác zahrňuje rozsiahle dielo z mechaniky, ktorým bolo dovŕšené budovanie dynamiky. V monumentálnom trojzväzkovom diele Matematické základy prírodnej filozofie (1687) je zahrnuté všetko čo fyzika dovtedy o mechanickom pohybe zistila, geniálne doplnené o pohybové zákony a zákon gravitácie. Takouto formuláciou základných zákonov dynamiky bol vo fyzike prvýkrát matematicky jasne zobrazený pohyb, vybudované komplexne učenie o priestore a čase, hmotnosti a sile, ktoré poznamenalo celý vývoj fyziky ešte i v nasledujúcich storočiach. Až Einsteinova teória relativity poukázala na obmedzenú platnosť klasickej (fyziky) mechaniky. Newton zanechal za sebou aj rozsiahle dielo z matematiky.

Nobel Alfred (1833-1896)

Inžinier Nobel sa zaoberal výskumom a výrobou výbušnín. Vynašiel dynamit, rozbušku aj bezdymový strelný prach. Vynález dynamitu v roku 1867 Alfred Nobel vysvetľoval a zároveň ospravedlňoval tým, že je to prostriedok, ktorý ľudstvu poskytne spoľahlivú a bezpečnú banskú trhavinu. Dynamit však znamenal revolúciu vo vojenskej technike i priemysle. Montovali ho do granátov, mín, torpéd a ďalších zbraní.

Napriek výskumom na vojenské účely bol Alfred Nobel presvedčeným pacifistom a trápili ho výčitky svedomia, pretože si bol vedomý možnosti zneužitia dynamitu. Neostávalo mu iné, ako veriť, že reálna hrozba veľmi účinných zbraní zaženie možnosti vojen. Mýlil sa však.

Okrem zbrojného priemyslu dynamit vo veľkom kupovali najmä spoločnosti na hĺbenie tunelov. Okrem najznámejšieho patentu na výrobu dynamitu bol Alfred Nobel držiteľom stoviek patentov v chémii, optike a biológii.

Do svetovej histórie sa však Alfred Nobel zapísal predovšetkým testamentom z roku 1895, ktorým poveril švédsku Akadémiu vied rozdeľovaním cien a obdaril ju čiastkou 32 miliónov švédskych korún. Založil tak v súčasnosti najprestížnejšie ocenenie ľudskej činnosti v oblasti fyziky, chémie, literatúry, medicíny, alebo fyziológie a mieru, Nobelovu cenu.

Alfred Nobel sa narodil v Štokholme do rodiny švédskeho obchodníka Immanuela Nobela. Po bankrote jeho stavebnej firmy v Štokholme rodina odišla do Ruska, kde sa otec Immanuel zaoberal výrobou výzbroje pre armádu.

Vo svojich 17 rokoch hovoril Alfred plynule po švédsky, rusky, francúzsky, anglicky a nemecky. K jeho širokým záujmom patrili poézia, literatúra, ale aj chémia a fyzika. Otec ho v roku 1850 poslal na študijnú cestu do európskych krajín a USA, aby získal skúsenosti a vedomosti, zdokonalil sa v chemickom inžinierstve.

Na cestách sa zoznámil s mladým talianskym chemikom Ascaniom Sobrerom, vynálezcom nitroglycerínu. Kým Alfred študoval, jeho dvaja starší bratia Robert a Ludwig sa aktívne zapojili do vedenia rodinného podniku orientujúceho sa na vyzbrojovanie ruskej armády. Neskôr svoj podnikateľský záujem uplatnili v ropnej spoločnosti, do ktorej investoval aj Alfred, už ako bohatý obchodník.

Po úpadku otcovej firmy v Petrohrade sa časť rodiny v roku 1863 vrátila späť do Švédska, kde otec Immanuel založil továreň na výrobu nitroglycerínu. Tam začali rozvíjať jeho výrobu a Alfred podával prvé patenty z rôznych odvetví chemickej technológie. Za celý život ich bolo vyše 300.

Založil závody a laboratóriá na viac ako 90 miestach vo vyše 20 krajinách. Vynikal ako obchodník a podnikateľ s obrovským citom pre finančné transakcie, ktorými dosiahol nevídané zisky a zaradil sa medzi najúspešnejších a najbohatších ľudí planéty.

Založenie Nobelovej nadácie schválil švédsky kráľ 29. mája 1900 a prvé Nobelove ceny udelili o rok neskôr, v deň piateho výročia Nobelovho úmrtia, 10. decembra 1901, a udeľujú sa vždy 10. decembra. V roku 1968 sa Švédska banka rozhodla vytvoriť na pamiatku Alfreda Nobela šiestu cenu - za ekonomické vedy. Tú prvý raz udelili v roku 1969. Finančná suma je rovnaká ako pri ostatných cenách, ale peniaze sa neposkytujú z Nobelovho fondu, poskytuje ich Švédska banka zo svojho zvláštneho fondu.

Ako bezdomovec, svetoobčan bez rodinného zázemia, stále na cestách, bol Alfred Nobel najbohatším tulákom Európy. Sám o sebe hovorieval: "Môj domov je tam, kde pracujem, a ja pracujem vo všetkých kútoch sveta". Na sklonku života ho trápili kardiologické problémy a 10. decembra 1896 zomrel slobodný a bezdetný v talianskom San Reme.

Ohm Georg Simon (1787-1854)

Bol synom zámočníka, ktorý ovládal matematiku a fyziku do tej miery, že bol jeho prvým učiteľom a vzbudil v ňom trvalý záujem o tieto odbory, takže Georg ich začal študovať na univerzite rodného mesta. Z núdze potom prijal miesto učiteľa týchto predmetov vo švajčiarskom meste Cologne (1817). Vynikol prácami z odboru elektrodynamiky, obhájil doktorát a prešiel na polytechniku do Norimbergu. Z finančných dôvodov neskôr prešiel na gymnázium do Bambergu a Kolína nad Rýnom, kde tiež vznikli jeho hlavné práce. V roku 1836 publikoval prácu „O zákone, podľa ktorého kovy vedú prúd“ a roku 1837 „O galvanickom obvode spracovanom matematicky“. Z jeho predchodcov na neho mali vplyv Volta, ktorý objavil zdroje ustáleného jednosmerného prúdu a definoval napätie, Oersted, ktorý našiel možnosť merať prúd pomocou magnetických účinkov, Ampere, ktorý definoval prúd ako kvantitatívnu veličinu a Davy, ktorý zaviedol pojem odporu. Všetky uvedené pojmy však boli príliš zahmlené a na skúmanie ich súvislostí pred Ohmom sa nikto neodvážil. Takto pripravený (vychádzajúc zároveň z nesprávnej mechanickej analógie elektrického a vodného prúdu) formuloval vzťah, ktorý vyjadruje úmernosť prúdu a napätia v kovových vodičoch. Mylný filozofický prístup sa na šťastie vo výsledku nikde neprejavil. Zákon bol celkove jednoznačne prijatý v 40. rokoch len v Nemecku. Profesor Petřina, ktorý považoval elektrinu za plynné fluidum – „mluník“ obklopujúci atómy ako atmosféra, sa snažil pomocou svojich predstáv dokázať, že odpor vodiča nie je závislý od jeho vlastností, ale že je úmerný intenzite prúdu ním prechádzajúceho, čiže tiež rýchlosti pohybu fluida. Nešlo však o reakciu vo svete vôbec ojedinelú. V Anglicku napríklad ešte po Maxwellovi v roku 1876 musela British Association zriadiť zvláštnu komisiu, ktorá mala potvrdiť alebo vyvrátiť správnosť Ohmovej formuly. Ohm tiež skúmal vznik tepla vo vodiči, ktorým preteká prúd a od roku 1830 sa zaoberal zas akustikou, kde definoval základné pojmy, vypracoval teóriu sirén a farby zvuku, na čo nadviazal Helmholtz vo svojej teórii počutia. V roku 1841 Londýnska kráľovská spoločnosť vyznamenala Ohma Copleyovou medailou. Nakoniec pôsobil na technike v Berlíne, Norimbergu a v roku 1849 sa mu konečne vyplnilo dávne želanie, keď ho povolali za profesora fyziky na univerzitu do Mníchova. Pôsobil tam pomerne krátko, sotva päť rokov. Zomrel ako 67 ročný starý mládenec po krátkej chorobe. V roku 1881 na Medzinárodnom kongrese elektrotechnikov bola jednotka odporu pomenovaná ohm a bola presne definovaná pomocou stĺpca ortuti danej dĺžky, teploty a prierezu.

Pascal Blaise (1623-1662)

 Narodil sa v Clermont-Ferandu a zomrel v Paríži. Narodil sa vo vzdelanéj rodine. O exaktné vedy sa zaujímal už od útleho veku. V 16 rokoch napísal rozsiahle pojednávanie o geometrii: Rozpravu o kuželosečkách. V roku 1642 zostrojil počítací stroj. V tej dobe sa zoznámil s Janseninem, náboženskom učením, ktorého duchovný otec bol Jasenius Cornelius mladší. Jeho dielo Augustinus pojednávajúce o božej milosti podľa sv. Augustína a názor, že stredoveká scholastika zažila pravé kresťanské učenie, ostro napadli Jezuiti. Spory s nimi viedli aj jeho pokračovatelia. Pascal sa roku 1647 definitívne usadil v Paríži. Hoci mal chatrné zdravie, vrhol sa do vedeckých štúdiách. (Pokusy s vákuom, prvý meral barometrický nadmorskej výšky). Formuloval tiež zákon o rovnomernom šírení tlaku v tekutinách. Tak vznikol tzv Pascalov zákon, ktorý znie: Tlak vyvolaný vonkajšou silou v kvapaline je vo všetkých smeroch a vo všetkých miestach rovnaký. V matematike objavil po ňom nazvaný trojuholník kombinačných čísel (tabuľka, ktorých riadky tvoria kombinačné čísla). Roku 1654 sa uchílil do kláštoru Port-Royal. Na obranu jasenitských priateľov v spore s jezuitmi napísal listy vidiečanov. Najvýznamnejšie dielo, Obranu kresťanského náboženstva však už nestačil dokončit. Pascal bol veľmi veriaci kresťan a filozof. Podľa jeho názoru nemôžeme rozum ovplyvňovať vierou.

Planck Max Karl Ernst Ludwig (1858-1947)

Narodil sa v Kiele v rodine profesora práv. Roku 1874 maturoval na slávnom Maximilianovom gymnáziu v Mníchove. Rok štúdií (1978) strávil v Berlíne u Hermanna von Helmholtza (1821-1894) a Gustava Kirchhoffa (1824-1887), kde sa zaoberal rozličnými aspektami druhého termodinamického princípu. Problematike platnosti a matematickej formulácie tohto princípu venoval svoju dizertáciu Über den zweiten Hauptsatz der Wärmetheorie (O druhej hlavnej vede teórie tepla), ktorú roku 1879 obhájil Summacum laude (mimoriadne oconenie s pochvalou) na univerzite v Mníchove.

Rok po promócii sa Planck habilitoval na univerzite v Mníchove. Od 1. apríla 1889 sa stal nástupcom svojho učiteľa G. Kirchhoffa na univerzite v Berlíne. Dňa 11. júna 1894 bol zvolený za člena Pruskej akadémie vied (die Preussische Akademie der Wissenschaften). V tom istom roku sa začal intenzívne zaoberať zákonitosťami žiarenia absolútne čierneho telesa.

Po skončení prvej svetovej vojny Planckovi udelili Nobelovu cenu za fyziku za rok 1918. Vzhľadom na vojnové udalosti bolo toto rozhodnutie oznámené až v novembri 1919.

Neprešlo veľa času a už tu bola aj ešte strašnejšia 2. svetová vojna. K Planckovým 85. narodeninám (23. apríla 1943) sa mestská rada Frankfurtu rozhodla udeliť Maxovi Planckovi „ako najväčšej vedeckej osobnosti súčasného Nemecka “ Goetheho cenu za rok 1943. Ríšsky minister propagandy Goebbels zrušil toto rozhodnutie s „odôvodnením“ že sa zastáva žida Alberta Einsteina.... A tak bola Planckovi táto cena udelená až po skončení vojny - 28. augusta 1945.

Pred skončením vojny bol jeho syn Erwin zapletený do atentátu na Hitlera a odsúdený na trest smrti. Nepomohla ani autoritatívna prosba u Himmlera (jeho druhý syn Karl padol ešte v 1.sv. vojne).

Tak sa naplnil horký kalich histórie. Po skončení vojny bol Max Planck spoločne so skupinou ďalších nemeckých vedcov internovaný. Po prepustení z internácie sa usadil v Göttingene, kde 4. októbra 1947. Najťažšou otázkou bolo riešenie pohybovej rovnice pre lineárny harmonický oscilátor. Ani jeden z examinátorov (profesori Carl Runge a Adolf Hurwitz) vtedy netušil, že o 21 rokov neskôr sa práve oscilátor stane najväčším Planckovým vedeckým triumfom.

Pri odvodzovaní správneho zákona žiarenia absolútne čierneho telesa Planck potreboval vzorec pre strednú energiu oscilátora (elektromagnetickej vlny). Tento potrebný vzorec sa mu podarilo odvodiť iba za cenu predpokladu, že sa energia žiarenia mení skokom po určitých dávkach - kvantách.

Na základe svojich termodynamických výskumov dospel Planck k názoru, že oba termodynamické princípy platia v plnej miere i pre žiarenie. To predstavovalo ďalekosiahle zovšeobecnenie termodynamických veličín a zákonov od látkových prostredí aj na procesy elektromagnetického žiarenia.

Röntgen Wilhelm Conrad (1845-1923)

W. C. Röntgen sa narodil 27. marca 1845 v Lennepe pri Düsseldorfe (Porýnie, severozápadné Nemecko) v rodine obchodníka so súknom. Trojročný sa vysťahoval s rodičmi do Holandska a tam prežil mladícke školské roky. Nešťastnou zhodou okolností nezískal maturitné vysvedčenie. Aj bez neho bol prijatý na polytechniku v Zürichu, kde získal diplom strojného inžiniera. Neskôr dostal na filozofickej fakulte hodnosť doktora filozofie. Pôsobil ako experimentálny fyzik v Strassburgu, Giessene, Würzburgu a Mníchove. Zomrel 10. februára 1923 v Mníchove.

K vedeckej práci vo fyzike podnietil Röntgena profesor fyziky August Kundt, ktorý mu ponúkol miesto asistenta. Röntgen napísal celkom 58 vedeckých prác. Dosiahol úroveň najlepších experimentálnych fyzikov svojej doby. Skúmal piezoelektrické vlastnosti kryštálov, merné teplá plynov, rozťažnosť tekutín. Zistil, že rotujúce dielektrikum medzi nabitými doskami kondenzátora má magnetické účinky. Koncom roka 1895, prvýkrát 8. novembra, pri práci s katódovými lúčmi spozoroval, že aj pri dôkladnom zakrytí Hittorfovej trubice, sa prejavuje na vedľa ležiacich kryštáloch fluorescencia. Röntgen, známy svojou dôslednosťou a dôkladnosťou, zotrval celé dni pri skúmaní nového druhu žiarenia. Nahradil kryštály fotografickou doskou a zistil všetky hlavné vlastnosti nových lúčov. Spoznal, že sa šíria priamočiaro, elektrické i magnetické pole ich nevychyľuje, vzduchom sú málo pohlcované, prenikajú cez rôzne telesá, ionizujú vzduch, vyvolávajú fluorescenciu, pôsobia na fotografická emulziu. V troch krátkych oznamoch podal obraz o vlastnostiach a využití nového druhu žiarenia. I keď problém podstaty vzniku lúčov X, ako ich sám Röntgen nazýval, zostal pre neho nerozriešený, preskúmal vlastnosti nového žiarenia tak dokonale, že celé desaťročie sa nedalo nič zásadne nové pridať. Dnes vieme, že röntgenové žiarenie je spôsobované prudko letiacimi elektrónmi s vysokou energiou, ktoré prenikajú až do blízkosti atómového jadra a tam excitujú ďalšie elektróny. Pritom sa vyžiari veľký počet kvánt vo forme elektromagnetického žiarenia s vlnovou dĺžkou asi 10^-11 až 10^-8 m.

Ani množstvo ocenení, pôct a medailí ho nezmenilo. Röntgen zostal skromný, priamy a zásadový. Nobelovu cenu uložil na vedecké účely univerzity, nesúh1asil s patentovaním svojho objavu, odmietol miesto akademika, neprijal šľachtický titul. Uzavretý, ľahostajný k poctám, húževnatý v ďalších prácach napĺňal poslanie nezištnej pomoci ľudom. Osud jeho objavu je príkladom spojenia vytrvalej pozornosti a šťastia bádateľa bez predsudku, ktorý zlúčil v sebe dokonalé umenie experimentu s najvyššou svedomitosťou a starostlivosťou. Svojím objavom umožnil ďalšie využitie prírodných vied (röntgenová diagnostika a terapia v medicíne, biofyzika účinkov tohto žiarenia, technika pre ochranu pred ním). Majú ho využívať všetci tí, ktorí to budú potrebovať.

Schrödinger Erwin (1887-1961)

Bol jediným dieťaťom v rodine profesora chémie na viedenskej univerzite. Do 11 rokov získaval vzdelanie doma, potom vstúpil do akademického gymnázia, kde nabral veľmi dobré znalosti v humanitných i prírodovedeckých predmetoch. V rokoch 1906-1910 študoval na viedenskej univerzite pod vedením profesora Friedricha Hasenöhrla (1874-1917), ktorý rozvíjal Boltzmannovú kinetickú teóriu plynov (bol tiež priamym nástupcom Boltzmanna vo vedení katedry). Tam si Schrödinger osvojil pri štúdiu mechaniky ten matematický aparát, ktorý o dvadsať rokov neskôr použil pri formulovaní vlnovej mechaniky. Po skončení štúdia pracoval ako asistent na viedenskej univerzite, pri spolupráci s F. Exnerom (1845-1926) a W. F. Kohlrauschom (1855-1936) vnikol i do problému experimentálnej techniky. Prvú svetovú vojnu prežil na fronte ako delostrelecký dôstojník. Z existenčnej neistoty po vojne uvažoval Schrödinger i o zmene profesie (chcel sa stať filozofom),ale potom prijal zahraničnú ponuku a zostal verný fyzike. V r. 1920 pracoval v Jene ako asistent, potom krátko ako mimoriadny profesor vo Štutgarte; riadnu profesúru získal vo Vratislavi, záhy však presídlil do Curycghu. V r. 1927 prevzal v Berlíne katedru po M. Planckovi, ale po nástupe nacistickej vlády prešiel na jeseň r. 1933 do Oxfordu. Od roku 1936 viedol katedru vo Štýrskom Hradci; po pripojení Rakúska k Ríši opäť emigroval. Po krátkych pobytoch sa usadil v írskom Dubline; bol menovaným riaditeľom oddelenia pre teoretickú fyziku v tamojšom Institute for Advanced Studies. Do Viedne sa vrátil až v r. 1956 a stal sa profesorom teoretickej fyziky; ťažkú chorobu v r. 1957 prekonal, ale sily ho opúšťali. Po smrti bol pochovaný v Alpbachu, v strede tyrolských hôr, ktoré miloval. E. Schrödinger dozrieval na vedca pod Hasenöhrlovým a Exnerovým vedením v atmosfére obdivu ku klasickej fyzike. Kvantovej teórii sa spočiatku nevenoval; až de Broglieho myšlienka elektrónových vĺn ho podnietila, aby hľadal pohybovú rovnicu pre viazané elektróny. Našiel rovnicu (teraz nazývanú jeho menom), ktorej riešenie poskytuje možné diskrétne hodnoty energie viazaných častíc. Od bezčasovej rovnice prešiel potom k časovej, ktorá popisuje vývoj kvantovomechanických systémov v čase. Schrödinger tiež ako prvý objavil ekvivalenciu svojej vlnovej mechaniky s Heisengerovou maticovou mechanikou. Za objavy v atómovej energii prevzal v r. 1933 spolu s P. A. Diracom Nobelovu cenu. Po odchode z Berlína publikoval mnoho prác o otázkach vlnovej mechaniky, obecnej teórie relativity i o kozmologických problémoch.

Siemens Werner (1816-1892)

bol nemecký vynálezca a priemyselník. Narodil sa v pruskom mestečku Lenthe blízko Hannoveru. Bol štvrtý zo šestnástich detí Christiana Ferdinanda Siemensa, ktorý sa živil prenájmom statkov. Jeho otec a babička boli jeho prvými učiteľmi. Neskôr navštevoval rok meštiansku školu v Schönbergu, tri roky ho učil súkromný učiteľ a tri roky študoval na gymnáziu Katharineum v Lübecku. Štúdium ukončil predčasne, ale i napriek tomu sa chcel vzdelávať ďalej na univerzite. Zaujímali ho hlavne prírodné vedy, ale na univerzitu nenastúpil, pretože rodine sa nedostávalo prostriedkov. Preto mladý Werner Siemens nastúpil ako devätnásťročný do armády, kde slúžil celých 14 rokov. Vďaka tomu mohol na Delostreleckej a technickej akadémii v Berlíne tri roky študovať fyziku, chémiu, matematiku a balistiku.

Svoj prvý pruský patent dostal Siemens v roku 1842 za objav princípu galvanického postriebrovania a pozlacovania.

Tesla Nicola (1856-1943)

bol americký fyzik srbského pôvodu, vynálezca a konštruktér elektrických strojov a prístrojov. Na jeho počesť je pomenovaná jednotka merania magnetickej indukcie – tesla (T).

Známy je tiež vďaka svojim príspevkom k fyzike elektriny a magnetizmu koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho patenty a teoretická práca formovali základ moderných systémov na striedavý prúd (elektrická energia), vrátane polyfázových energeticko-distribučných systémov a motorov na striedavý prúd, ktoré umožnili začiatok etapy zvanej Druhá priemyselná revolúcia.

V USA bol Tesla (asi) slávnejší ako ktorýkoľvek vynálezca alebo vedec v histórii. Po jeho verejnom predvedení bezdrôtovej telekomunikácie v roku 1893 a po výhre v tzv. „Súťaž prúdov“ bol široko rešpektovaný ako najvýznamnejší elektrotechnický inžinier v Amerike. Mnoho z jeho predošlej práce zaviedlo moderné elektrotechnické inžinierstvo a mnoho jeho objavov malo základný význam. Neskôr bol uznaný ako vynálezca rádia. Pretože sa nikdy veľmi nesústredil na financie, Tesla umrel chudobný a zabudnutý vo veku 86 rokov.

Teslov odkaz môže byť viditeľný v modernej civilizácii kdekoľvek, kde je použitá elektrina. Popri jeho práci na elektromagnetizme a inžinierstve, Tesla rôznou mierou prispel k odvetviam ako robotika, balistika, počítačová veda, jadrová fyzika a teoretická fyzika.

Tesla začal v roku 1884 pracovať vo firme EDISON CO ako normálny robotník. Od malička si predstavoval ako spolu s Edisonom vynaliezajú rôzne vynálezy. Po nezhodách s Edisonom založil vlastnú firmu : Tesla Light Electric Company ale kvôli nezhodám ju opúšťa a zakladá druhý podnik: Teslová svetelná spoločnosť(Tesla Electric Company). Firma hlavne vyrábala a patentovala vylepšenia na oblúkové lampy. Teslu vyhodili pretože chcel vyrábať striedavý prúd. Nenašiel si prácu v elektrickom odbore a musel kopať jamy, kde spoznal Kolomana Czita, ^{[chýba zdroj]} s ktorým neskôr založil vlastné laboratórium. Podpísal zmluvu s Westinghouseom a obdržal 1 000 000 dolárov za ktoré si zariadil vlastné laboratórium. V roku 1890 vynašiel vákuované žiarovky svietiace bez vlákna. Vo svojom laboratóriu produkoval striedavý prúd

Volta Alessandro (1745-1827)

Volta pochádzal z váženej rodiny. Po štúdiách na jezuitskom kolégiu sa ako 29- ročný stal učiteľom fyziky vo svojom rodnom meste Como a v roku 1799 profesorom na univerzite v Pavii. Vykonal niekoľko ciest do zahraničia. Najprv bol vo Švajčiarsku, kde sa zoznámil s Voltairom, ktorý naň urobil veľký dojem. Neskôr prišiel do Paríža, kde sa spriatelil s Lavoisierom a Laplaceom, potom šiel do Nemecka a do Anglicka, kde sa stretol s Priestleyom. V roku 1782 navštívil tiež Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici. Od mladosti sa zaoberal prírodnými vedami a ako 24-ročný napísal svoju prvú vedeckú prácu. Skúmal elektrické javy, robil pokusy s leidenskou fľašou, zostrojil citlivý elektroskop so slameným stablom a platňový kondenzátor. Hoci sa ľudia zaoberali elektrickými javmi už skôr, dokonca aj v staroveku, až Voltov objav stáleho zdroja napätia sa stal medzníkom pri využívaní elektriny. Jeho veľký objav sa zrodil v roku 1799. Predchádzala mu rozsiahla polemika s talianskym vedcom a lekárom Luigim Galvanim. Ten pri pokuse zistil, že žabie stehienko upevnené na medenom háčiku zavesenom na železnom zábradlí v určitých situáciách sa zachvieva. Tento jav nazval živočíšna elektrina. Volta odmietol toto vysvetlenie a hľadal súvislosť medzi medeným háčikom, vlhkým stehienkom a železným zábradlím. Výsledkom mnohých pokusov bolo vytvorenie elektrickej batérie. Volta ju postavil tak, že striedavo kládol na seba medený a zinkový krúžok a medzi ne vkladal plsť napustenú slanou vodou. Keď spodný medený krúžok vodivo spojil s horným zinkovým, vznikla Galvaniho „živočíšna elektrina“ bez živého organizmu, pričom jej intenzita bola závislá od počtu kovových krúžkov. Tak vznikol Voltov článok – zdroj elektrického napätia. Volta podrobne opísal svoj pokus v liste Jozephovi Banksovi, prezidentovi Royal Society v Londýne. Neskôr bol Volta pozvaný do Paríža, aby prednášal pred Akadémiou o svojich výsledkoch. Jeho prednášky sa zúčastnil aj Napoleon Bonaparte, ktorý bol vtedy prvým konzulom. Voltovi boli prejavované veľké pocty, ktoré ho však veľmi netešili. Po návrate domov- teda od svojich 55. rokov života- sa už Volta nikdy verejne neohlásil. Venoval sa hlavne svojej rodine, dokonca v roku 1804 sa chcel vzdať i profesúri v Pavii. Toto riešenie mu ale Napoleon odmietol s tým, že môže prednášať trebárs len raz za rok, len aby tak slávne meno nebolo vyčiarknuté zo zoznamu členov Akadémie. V posledných ôsmich rokoch sa uchýlil do rodného mesta Como, kde zomrel ako 82-ročný. Jeho menom bola pomenovaná jednotka elektrického napätia.

Watt James (1736-1819)

Priemyslená revolúcia, ktorá vznikla v Anglicku, by sa určite nebola zrodila bez senzačného vynálezu parného stroja, ktorý sa omylom pripisuje Škótovi Jamesovi Wattovi, nakoľko jeho princíp bol už dávno známy. Prvé správy o možného technického využitia pary pochádzajú dokonca už z prvého storočia, ich autorom je Alexandríčan Herón. V Anglicku si Thomas Savery nechal patentovať už v roku 1698 druh parného stroja, ktorý mohol byť použitý na pumpovanie vody a jeho rodák Thomas Newcomen si potom v roku 1712 dal patentovať zlepšené prevedenie tohto stroja. Tieto parné stroje mali však spoločnú nevýhodu – slabý výkon, takže ich bolo možné používať len pri pumpovaní vody v baniach. A tak to mal byť až James Watt, ktorý mal skonštruovať kvalitný a relatívne výkonný parný stroj s možnosťou všestranného technického využitia. Bol veľmi senzibilným a chorľavým mladíkom a už veľmi skoro vyvinul neobyčajne živú rozprávačskú fantáziu. V krajine fantastov, rojkov, rozprávkarov a potulných bardov, akou vtedy Škótsko bolo, by sa bol z neho pravdepodobne stal básnik alebo potulný cirkusant, keby nenastali udalosti, ktoré dali jeho životu úplne iný smer. Watt trpel už od skorej mladosti stálymi bolesťami hlavy, ktoré boli občas také silné, že nemohol ísť ani do školy. V takých chvíľach sa snažil odviesť pozornosť od bolesti dlhými prechádzkami do lesov alebo k vode, kde chytával ryby, a tam potom dostával najlepšie nápady pre svoje spočiatku len malé technické zlepšenia a vynálezy. Pri pokusoch riešiť technické problémy mu nebola nijaká námaha veľká. Ak vyšla nejaká zaujímavá technická kniha v cudzom jazyku, tak sa naučil podľa potreby nemecky, francúzsky alebo taliansky, len aby si ju mohol prečítať. V otcovej dielni býval častým hosťom a robotníci hovorievali, že má celý majetok vo svojich prstoch, no napriek tomu chcel spočiatku veľmi študovať medicínu. Keďže ale otcove peniaze na to nepostačovali, začal sa venovať mechanike najprv v susednom Glasgowe potom v Londýne ako učeň. 20-ročný Watt si našiel miesto na univerzite v Glasgowe, kde opravoval a zostavoval prístroje – to bolo prostredie, ktoré mu vyhovovalo a kde sa dobre cítil. Jeho univerzitná dielňa bola obľúbenými miestom stretávania sa Glasgowského učeného sveta a „nevzdelaný Watt“ tu bol v odborných rozhovoroch takmer rovnocenným partnerom múdrych učencov. Roku 1759 tu bola diskutovaná idea, ako by bolo možné eventuálne dať do pohybu nejaký voz pomocou parného stroja. Watt, ktorý ešte nikdy nemal dočinenia s parným strojom a nikdy sa nezaoberal fyzikálnou problematikou a vlastnosťami pary, postavil model takého voza, avšak tento nebol schopný prevádzky. Húževnato sa preto dal do štúdia fyzikálnych vlastností pary u profesora Blacka. Prirodzene mu prišlo veľmi vhod, že univerzita vlastnila jeden starý model Newcomenovho parného stroja, ktorý bol pokazený, a že ho jeho predstavený požiadal, aby sa ho pokúsil opraviť. Oprava sa mu vynikajúco podarila a toto mal byť začiatok jeho neskoršej svetovej slávy. O tejto práci premýšľal dni a noci, pretože si zaumienil vylepšiť staré prevedenie parného stroja mnohými konštrukčnými zmenami a doplnkami. Do tohto projektu vložil celý svoj geniálny intelekt, investoval aj všetky svoje úspory a peniaze, ktoré si kvôli nemu privyrábal dodatočnými príležitostnými prácami. Jednému zo svojich priateľov sa priznal, že myšlienka parného stroja ho celkom ovládla a neprestajne ho prenasleduje ešte aj po nociach. Pracoval vedecky a systematicky a tými najjednoduchšími možnosťami, aké mal k dispozícii, nútil prírodu, aby mu dala žiadanú odpoveď a odhalila svoje tajomstvo. Počas jednej prechádzky v neďalekom lesíku ho potom napadlo ideálne riešenie problému. Watt takto vynašiel to, čo dnes nazývame kondenzátorom parného stroja, ktorý bol oddelený od pracovného valca. S tejto svojej elementárnej myšlienky odvodil potom v priebehu len dvoch dní, keď pracoval prakticky nepretržite a ako v horúčke, všetky tie ďalšie revolučné zlepšenia, o ktorých vieme, že ich vyšpekuloval pri svojom prvom „frontálnom útoku“ na ideu dokonalého stroja: tesnenie piestu naolejovaným konopnými krúžkom, uzavretie celého valca obalom, ktorým prechádzala horúca para a konečne to najrozhodujúcejšie – mechanickú prácu vykonával samotný tlak pary, a nie ako predtým, len atmosferický tlak vzduchu! Nový parný stroj bol potom postavený podľa Wattových predstáv – a pracoval perfektne. Po udelení patentu však nastali pre vynálezcu ťažké roky, v ktorých často takmer zúfal z technických a finančných problémov výroby. Nakoniec sa predsa len na neho usmialo šťastie v podobe stretnutia s Mathewom Boultonom, veľmi schopným podnikateľom a dobrým technikom, ktorý okamžite spoznal skvelé možnosti a ďalekosiahle dôsledky Wattovho vynálezu a ponúkol mu spoluprácu. V Soho pri Birminghamme založili firmi Boulton & Watt, prvú fabriku na výrobu parných strojov na svete. V roku 1776 mohli potom dodať Wattov vytúžený prvý parný stroj do bane za účelom poháňania vodných púmp. Správy o ich továrni sa čoskoro rozleteli do celého sveta a potom už bolo celé desaťročia snom všetkých inžinierov z vyspelých západných štátov, aby smeli vo Wattovej fabrike študovať tento „zázračný a tajuplný“ stroj, a aby ho potom mohli doma napodobniť. Konečne sa dostavil aj finančný úspech. Anglicko si uctilo svojho škótskeho génia a ten sníva svoj večný sen, podobne ako Newton v londýnskom Westministeri. Bol tiež vynálezcom rôznych iných odboroch, napríklad vynašiel zameriavací prístroj, navrhol vrtuľový pohon lodí, zdokonalil techniku organa a iné.

 

ZDR0J: internet – najčastejšie www.wikipedia.sk, www.oskole.sk, www.nika.informacie.sk a iné