Keď sa povie, že dieťa so ŠVVP (špeciálne výchovno- vzdelávacie potreby) má „úľavy“, často to znie, akoby sme mu dali menej práce, akoby sme od neho chceli menej, než od ostatných. Pravda je však iná.
Predstavte si dve deti.
Stoja vedľa seba na začiatku rovnakej cesty – rovnakej školy, rovnakej triedy, rovnakých úloh a skúšok.
Jedno dieťa má cestu čistú, môže po nej vykročiť. Možno občas zakopne o kamienok, ale inak kráča ďalej.
To druhé dieťa má tú istú cestu. Ale je zasypaná balvanmi. Na každom kroku musí bojovať – preskakovať, obchádzať, prekonávať prekážky, ktoré tam samo nevložilo. Niektoré balvany sú také veľké, že by ich samo nikdy neodsunulo.
A teraz prichádzame my, učitelia, rodičia, odborníci.
Našou úlohou nie je tú cestu skrátiť, ani dieťa odniesť na pleciach. Našou úlohou je pomôcť mu odsunúť balvany, ktoré mu bránia kráčať po rovnakej ceste ako jeho spolužiaci.
Podporné opatrenia nie sú úľavy.
Sú to mostíky, oporné body a pomocné ruky.
Sú to férové podmienky, aby dieťa mohlo ukázať, čo v ňom naozaj je.
Teraz sa skúste na chvíľu zamyslieť:
Ako by ste sa cítili vy, keby ste denne bojovali s prekážkami, ktoré iní nemajú?
Ako by ste sa cítili, keby vaše úsilie nebolo vidieť, lebo na výsledku je iba známka v červenom krúžku?
Aké by to bolo, keby ste sa snažili zo všetkých síl, ale vždy by ste ostali tí poslední?
Podporné opatrenia sú prejavom spravodlivosti, nie privilégií.
Pretože každé dieťa si zaslúži šancu kráčať dopredu. Nie rýchlejšie, nie kratšou cestou – ale po svojej vlastnej ceste, bez zbytočných balvanov.
článok prevzaný od:
Mgr.Monika Macháčová
riaditeľka SCPP, ale v prvom rade špeciálna pedagogička, ktorá verí v potenciál každého dieťaťa